Dnes sú to presne 4 roky, čo som s mojim najlepším kamarátom odišiel do Austrálie. Vtedy som naozaj netušil, že sa môj život tak rapídne zmení. Každý, kto ma pozná, vám povie, že od môjho návratu z Austrálie, kde som strávil skoro 3 roky, som výrazne iný človek, ako som bol predtým. Netuším, či to všetci brali ako zmenu pozitívnu, ja som si ale na 100% istý, že moje rozhodnutie odísť do Austrálie bolo tým správnym rozhodnutím a že môj život vďaka tomu už nikdy nebude taký istý, ako predtým. Za 3 roky života v cudzine sa toho naučí človek veľa. Tu je moja spomienka na veci, ktoré mi najviac z môjho pobytu dole nohami utkveli v pamäti. Lepšie raz zažiť, ako miliónkrát vidieť, alebo počuť Môžeš si o danom mieste, alebo krajine pozrieť všetky filmy a dokumenty sveta, no aj tak sa to nevyrovná tomu, keď dané miesto zažiješ na vlastnej koži. Môžeš si pozrieť stovky fotografií a videí, prečítať články a názory iných ľudí, tvoj konečný dojem bude aj tak iný - tvoj vlastný. Ľudia v Austrálii sú veľmi milí a pozitívne naladení Toto je fakt, ktorý mám na Austrálii asi najradšej. Najčastejšie sa tiež pristihnem, že o ňom ...

Ešte pred pár rokmi som bol veľkým pesimistom. Často som videl hneď to najhoršie, čo sa mohlo stať, ešte predtým, ako sa to reálne stať vôbec mohlo. A väčšinou sa ani nestalo. Moji kamaráti to vedeli, moja rodina to vedela, všetci okolo mňa (okrem mňa). Keď mi raz kamaráti povedali, aký som negatívny, dosť ma to ranilo. Mne totiž ani len neprišlo na um, že by som taký bol, alebo že by ma tak iní ľudia vnímali. Nechcelo sa mi tomu veriť. Pesimista si často nepripustí, že je pesimistom, a schováva sa za realizmus. Pesimizmus a realizmus však nemajú od seba veľmi ďaleko. Pesimista, tak isto ako realista, nikdy svet nezmenia k lepšiemu. Sú to práve tí, ktorí veria, že sa niečo môže zmeniť, ktorí to naozaj dokážu. Dnes môžem povedať, že som iný človek. Za posledné dni mi niekoľko starých známych povedalo, ako sa im páči môj optimizmus a pozitívna energia, ktorá zo mňa vyžaruje. Tiež som v poslednej dobe dostal niekoľko návrhov na biznis spoluprácu, čo tiež o niečom svedčí. Verte mi, nikto nechce isť do biznisu s pesimistom. V podstate všetci podnikatelia musia byť tak trochu šialení optimisti, pretože ísť do niečoho, do čoho treba investovať svoj ...

Učiteľkám na základnej škole som často spôsoboval stres. Moje neustále otázky prečo niečo funguje tak, ako to funguje, alebo prečo je to tak, ich nútili rozmýšlať a často sa kvôli nim cítili hlúpo, keď nevedeli logicky odpovedať. Odpoveď "preto", alebo "lebo" mi nikdy nestačila. Prečo? v predškolskom veku Malé deti sú prirodzene zvedavé. Dospelí ich k zvedavosti na začiatku aj tlačia, no postupom času im to tiež začne byť otravné. Berú to totiž osobne. Malé deti sa nepýtajú na všetko preto, aby otrávili svojich rodičov, alebo preto, lebo ich odpoveď na danú otázku úprimne zaujíma. Otázka prečo nám pomáha učiť sa a vzdelávať. Ten, kto sa nepýta, nikdy nedostane odpoveď. Prečo? na strednej škole Stredná škola v živote väčšiny z nás znamenala zmenu. Pýtať sa učiteľa otázky nie je cool. Veď keď sa pýtaš, tak ťa daný predmet zaujíma, nie? Not cool! Učitelia si veľa krát mylne myslia, že žiak, ktorý sa pýta, problému nerozumie, a preto je zlým žiakom. A tí žiaci, ktorí sa nepýtajú a iba prikyvujú hlavou, všetkému určite rozumejú. Lenže presný opak je pravdou. Takýmto prístupom zabíjame zvedavosť žiakov a ich možnosť dozvediať sa toho viac o téme, ktorá ich zaujíma. Prečo? v práci A po ...

Strednú školu som skončil v júni 2006. Vtedy som sa stal dospelým oficiálne, aj keď som už v tom čase mal 19. Vtedy sa všetko zmení, však? Keď človek skončí strednú, alebo vysokú školu a zrazu je zodpovedný sám za seba. Aj keď som na začiatku som plánoval zamestnať sa v nejakej firme, tak ako to robí väčšina, osud to chcel inak. Posledný rok na strednej som chodil na externú prax do jednej bratislavskej firmy, ktorá mi na konci štúdia ponúkla trvalú pozíciu. Dohodli sme sa teda, že v septembri 2006 nastúpim. A tak sa aj stalo. Začiatkom septembra som si vybavil ubytovanie, presťahoval sa do Bratislavy a nastúpil do firmy. Keď som však vošiel dnu, všetci sa na mňa pozerali tak trochu divne - štýlom "Čo tu ten robí?". Konateľ firmy mi povedal, že už so mnou nepočítali, ale že sa so mnou stretne a preberieme to. Mali akurát míting a tak mi povedal, nech idem na hodinu do mesta, že sa mi ozve. Samozrejme, že sa neozval. Ani v ten deň, ani ten ďalší, a moje telefonáty tak isto nezdvíhal. Po pár dňoch som sa zbalil o odišiel naspäť domov do Prievidze. Nadšený som z toho nebol ani ...

Musím sa vám s niečím priznať. Momentálne sa mi vôbec nedarí. O niektorých mojich problémoch som vám už písal. Na začiatok ich zhrniem ešte raz a pridám zopár ďalších, pre lepší obraz: Musel som ísť na výber krčných mandlí, ktorý je bolestivý a dlho sa lieči. Po operácii som mal komplikácie, ktoré liečbu ešte viac predĺžili. Kvôli operácii som musel zrušiť môj odchod do Južnej Kórei, ktorý som mal naplánovaný už dlho dopredu. Na poplatkoch za storno leteniek som prišiel o viac ako 200 €. Po 3 rokoch som sa rozišiel s mojou priateľkou. Viac ako 2 týždne po operácii musím byť zavretý doma, keď moji kamoši chodia po kúpaliskách a výletoch. Vďaka diéte a tekutej strave po operácii som schudol na 64 kg, čo je šialené číslo vzhľadom na moju výšku 189 cm. Vďaka diéte sa cítim unavený a bez energie. Ešte stále mi doktori nepovolili cvičenie v posilňovni, do ktorej som pred operáciou chodil pravidelne 2-3 krát v týždni. Už mám iba zhruba 2 mesiace na to, aby som zo Slovenska odišiel pred zimou, ktorú jednoducho nemám rád. Odísť na zimu do Juhovýchodnej Ázie je mojim dlhodobým snom a cieľom. Nemám však našetrený dostatok peňazí a tie sa ...

Posledných pár dní nemám bohvieakú náladu. Cítim sa tak trochu stratene a beznádejne. Asi je to tým, že pred pár dňami by sme mali s mojou bývalou priateľkou, s ktorou sme sa rozišli iba nedávno, 3-ročné výročie. Taktiež preto, že mi vyberali mandle a boli to tie najhoršie 2 týždne plné bolesti, tekutej stravy a nepohodlia. Okrem toho som musel byť zavretý doma, keď vonku boli 35-stupňové horúčavy a všetci kamaráti chodili na kúpaliská a výlety kade-tade. Kvôli operácií som tiež musel zrušiť môj dlho plánovaný odlet do Južnej Kórei. Nie práve najlepšie obdobie, že? Dnes sa to však všetko zmenilo. Zrazu mám omnoho lepšiu náladu a chuť do práce na projektoch pre klientov, ale aj na mojich súkromných projektoch (vrátane SámSebePán.sk). Čo sa stalo? V podstate to bolo veľmi jednoduché.

Každý máme nejaký sen. Tým mojim je byť nezávislým na lokalite a finančných prostriedkoch - aby som mohol cestovať po svete, spoznávať nové kultúry, no zároveň bol schopný seba a svoje cesty uživiť. Niekedy je nevyhnutné, aby sme zastavili, alebo sa dokonca vrátili o niečo vzad, aby sme v zápätí mohli opäť pokračovať vpred za svojim cieľom. Presne v takejto situácií som sa práve ocitol. Už o 10 dní som mal odletieť do Južnej Kórei, kde som mal niekoľko hodín denne pracovať v jednom hosteli a jazykovej kaviarni výmenou za ubytovanie a 2 jedlá denne. Cestou som sa tiež mal zastaviť na 2 dni v Tokiu a stretnúť sa s jedným z mojich najlepších kamarátov zo Sydney. Tešil som sa - bral som to totiž ako začiatok žitia môjho vysnívaného života na cestách a spoznávania nových krajín, kultúr a ľudí. Na Slovensku (v Prievidzi) som už vyše jeden rok a prestáva ma to tu baviť. Potrebujem zmenu, nové prostredie a výzvy. Práve som však zrušil moju letenku. Nie preto, že by som chcel, ale preto, že som to vyhodnotil ako najlepšie možné východisko z mojej aktuálnej situácie. Zdravie je niečo, čo si človek nevyberá, ale dostane. Každý z nás má ...

SámSebePán.sk som nevytvoril iba preto, aby som mohol písať o mne a mojich zážitkoch. Vytvoril som ho s cieľom zdieľať moje skúsenosti, ale hlavne spájať ľudí s podobným myslením a spôsobom života. Presne preto vám budem prinášať rozhovory s ľuďmi, ktorí do tejto kategórie patria. Všetko sú to Slováci, ktorí žijú nekonvenčný život. Neriadia sa názormi a predstavami iných - robia si to, čo chcú. Sú sami sebe pánmi. Dosť bolo však úvodných slov, poďme rovno k prvému rozhovoru na SámSebePán.sk. Predstavujem: Lukáš Čech Úprimne, po troch rokoch života v Austrálií som so Slovenskom a Slovákmi veľmi v kontakte nebol. Všetky knihy a blogy som čítal anglické, a preto som sa k tým slovenským nedostal. To sa ale všetko zmenilo, keď som sa náhodou dostal k Lukášovi niekde na Facebooku. Vtedy bol niekde v Južnej Amerike, v džungli, a staral sa o dospelú pumu. Bol už nejakú dobu na cestách a mal niekoľko web stránok, cez ktoré som sa toho o ňom dozvedel viacej. Som rád, že dnes ho môžem nazvať mojim kamarátom - aj keď sme sa nikdy osobne nestretli (zatiaľ :)). Okrem iného je Lukáš veganom, veľkým bojovníkom za ochranu zvierat a stihol napísať knihu o cestovaní. Viac ...

Mal som možnosť. Možnosť urobiť niečo, po čom som veľmi túžil. Malo to však jeden háčik. Musel to najskôr prebrať s jedným mojim klientom. Vedel som, že by sa mu to nepáčilo. Podľa všetkého by povedal nie. A preto som to neurobil. Nepýtal som sa, či môžem. Jednoducho som urobil to, čo som chcel, a čakal, čo sa stane. Môj klient vôbec nebol nadšený, ale presne to som čakal. Nepáčilo sa mu to. Postavil som ho však pred hotovú vec a ospravedlnil sa za problémy, ktoré tým vznikli. On mal 2 možnosti. Mohol povedať, že je to neprípustné, alebo to nejakým spôsobom budeme vedieť vyriešiť. Najskôr váhal, ale nakoniec sa rozhodol pre tú druhú možnosť. Keby som sa pýtal, či môžem Ak by som opýtal, či môžem urobiť to, čo chcem, s určitosťou by som počul nie. Ak by som sa pýtal o povolenie, sám pred sebou by som si staval zamknutú bránu, od ktorej som nemal kľúč. Tým, že som sa nepýtal a urobil to, čo som chcel, a následne prosil o prepáčenie za spôsobené ťažkosti, som sa odmietnutiu vyhol. Povedať NIE je jednoduché Ľudia často vidia problémy omnoho väčšími, ako naozaj sú. A povedať nie je také jednoduché. ...