Niekedy má človek jednoducho dobré obdobie. Darí sa mu a je relatívne šťastný. Všetko je v poriadku. Život však nie je jednoduchý a priamočiari, a tak skôr či neskôr opäť príde obdobie, kedy sa človeku až tak nedarí. Dostaneš výpoveď. Rozíde sa s tebou tvoja priateľka. Pohádaš sa so svojim súrodencom, alebo rodičmi. Dôvodov na to, aby sme sa cítili zle, existuje mnoho. A mnoho dôvodov si sami vytvoríme, ak myslíme negatívne. Čo však v takej situácii robiť? Je jednoduché usmievať sa, robiť dobré skutky a byť vďačný, keď sa cítiš skvelo. Ak sa však cítiš na dne, možno ti príde nemožné myslieť pozitívne a robiť pozitívne aktivity či skutky.

Ani už neviem, ako som sa k robeniu dobrých skutkov dostal. Či som niekde čítal o výhodách toho, prečo byť k ľuďom milý, alebo som to iba spontánne začal robiť. Pamätám si však, že v minulosti som veľakrát chcel niečo urobiť, napríklad nejakej staršej pani pomôcť s taškami po schodoch, alebo dať bezdomovcovi drobné, no vždy som tú príležitosť premeškal, pretože som zaváhal.

„Som jeho matka, nemá sa tak ku mne správať.“ „Je moja priateľka, mala by vedieť, čo mám rád.“ Na daňovom úrade: „Veď sú tu pre nás, mali by byť ochotnejší/nápomocní, milší.“ Ak by som mal určiť iba jeden fenomén, ktorý spôsobuje najviac utrpenia, povedal by som, že je to fakt, že ľudia majú prehnané očakávania.

Tí z vás, ktorí ma sledujete už dlhšie, určite viete, že verím tomu, že peniaze nie sú všetkým. Peniaze sú v našom modernom svete dôležité, to áno, ale existujú aj dôležitejšie veci. Mnoho ľudí si to však uvedomí až potom, keď už majú peňazí dostatok, no stále nie sú šťastní. Roky a roky sa naháňali za peniazmi, no a keď ich už konečne majú, prichádzajú na to, že stále nie sú spokojní.

Toto jednoduché cvičenie je jedným z tých najefektívnejších a najrýchlejších spôsobov, ako začať myslieť pozitívne, prebudiť v sebe vďačnosť a lásku, a urobiť svoje dni podstatne šťastnejšie.

Keď sa niekoho opýtaš, či je schopný odpustiť, väčšina ľudí ti povie, že oni vedia odpúšťať. Skoro každý ti však potom povie, že odpúšťa, ale nezabúda. A práve v tom vidím veľký problém.

Vďačnosť. Byť vďačný. Za posledné roky je táto fráza jednou z tých najčastejšie zmieňovaných na mnohých "chcem sa cítiť dobre" blogoch či magazínoch. Ak na Facebooku alebo Instagrame sleduješ nejakých blogerov či Instagram "modelky" či "celebrity", možno si si tiež všimol, že mnohí z nich do svojich statusov píšu, ako sú za niečo vďační. Je to všetko iba hype? Je to iba populárna bublina, ktorá čoskoro praskne? Alebo je vďačnosť niečím, čomu by sme naozaj mali venovať pozornosť?

Ľudia veria tomu, že emócie ovplyvňujú naše telo. Že keď sa cítim smutný, tak mám smutný výraz v tvári a možno aj schúlené telo. Že keď sa cítim neistý alebo zahanbený, tak sa vyhýbam očnému kontaktu a pozerám smerom na zem. To, že emócie ovplyvňujú reč nášho tela je síce pravda, ale iba čiastočná. Platí to totiž aj naopak – reč nášho tela ovplyvňuje naše emócie.

Lukáša som spoznal pred ôsmimi rokmi práve vďaka tomuto blogu. Síce sme sa osobne za ten čas videli iba pár krát a v kontakte sme boli sporadicky, keď sme sa nedávno opäť stretli osobne, bolo to akoby sme sa nevideli iba pár týždňov. Lukáš je pohodový, priateľský, zábavný a inteligentný chalan, s ktorým vždy rád pokecám. Urob si šálku niečoho dobrého a pridaj sa k nám v Lukášovej obývačke. Budeme sa baviť o všemožných témach, od cestovania a dobrovoľníctva cez kariéru, podnikanie a peniaze až po slobodu, sebanaplnenie a šťastný život.

Nie je tomu tak dávno, čo sme všetci používali ICQ a písali sme si v reálnom čase. Pokojne aj hodinu. Alebo sme dokonca telefonovali. Pamätáš si na tie časy, keď si nepremýšľal nad tým, či kamošovi zavoláš, alebo nie, lebo možno je busy a nechceš ho otravovať? Pamätáš?