Vďačnosť. Byť vďačný. Za posledné roky je táto fráza jednou z tých najčastejšie zmieňovaných na mnohých „chcem sa cítiť dobre“ blogoch či magazínoch. Ak na Facebooku alebo Instagrame sleduješ nejakých blogerov či Instagram „modelky“ či „celebrity“, možno si si tiež všimol, že mnohí z nich do svojich statusov píšu, ako sú za niečo vďační. Je to všetko iba hype? Je to iba populárna bublina, ktorá čoskoro praskne? Alebo je vďačnosť niečím, čomu by sme naozaj mali venovať pozornosť?
Verím tomu, že to druhé je pravdou. Verím, že pravidelné praktizovanie vďačnosti dokáže pomaly ale isto zmeniť tvoje podvedomie k lepšiemu. Ako? A prečo je to dôležité?
Problém mnohých – negatívne myslenie
Problémom mnohých ľudí na Slovensku je, že vidia svoj pohár poloprázdny, a nie poloplný. Teraz nehovorím o wishful thinking, o úžasnom Tajomstve, ktoré nám hovorí, že keď si budeme priať, aby sme boli bohatí, tak zrazu zázračne pribudnú na našich účtoch nuly bez toho, aby sme museli čo i len prstom pohnúť.
O čom hovorím je vedecký dokázaný fakt, že ľudská myseľ hľadá „dôkazy“, ktoré jej potvrdia to, čomu verí. (Hovorí sa tomu confirmation bias, vo voľnom preklade selektívne zhromažďovanie dôkazov.) Ak napríklad veríš tomu, že ťa ľudia nemajú radi, tvoj mozog počas celého dňa hľadá dôkazy toho, že tomu tak je. Preto, keď sa na teba v obchode predavač nepekne pozrie, domyslíš si, že má niečo proti tebe. Možno sa mu nepáči, že sa na neho pozeráš, alebo čo máš oblečené, alebo ako vyzeráš, alebo čokoľvek iné.
My ľudia sme veľmi dobrí v tom domýšľať si, čo si o nás iní ľudia myslia. Ako je to však v skutočnosti? Naozaj ťa ten predavač nemá rád? Alebo má možno iba zlý deň, pretože sa ráno pohádal so svojou ženou. Alebo si možno práve spomenul na to, že mešká s platbou inkasa. Alebo niečo zlé zjedol a bolí ho brucho. Tých dôvodov na to, prečo sa na teba niekto nepekne pozrie, môže byť milión, no pokiaľ máš nízke sebavedomie a pokiaľ je tvoja myseľ nastavená vyhľadávať negatíva, budeš si myslieť, že tým problémom si práve ty – aj keď tomu tak reálne nie je.
My ľudia sme veľmi „dobrí“ v tom domýšľať si, čo si o nás iní ľudia myslia.
Väčšina malých detí, ktoré vyrastajú v rodine s nefungujúcim vzťahom, dáva za vinu seba, že sa ich rodičia neustále hádajú.
„Ak by som viac poslúchal, nehádali by sa.“
„Ak by som mal lepšie známky v škole, nehádali by sa“.
Tých „dôvodov“, prečo si na vine ty, sa dá vždy nájsť mnoho. Viem to zo svojej vlastnej skúsenosti, no je to taktiež vedecky dokázaný fakt (viď. confirmation bias vyššie).
Chýba nám perspektíva
Už dávnejšie sa ku mne dostal jeden príbeh (bohužiaľ si už nespomínam na zdroj), ktorý nádherne poukazuje na tento princíp.
Predstav si, že unavený cestuješ domov z práce autobusom (v pôvodnom príbehu to bolo metro :D). Kúsok od teba sedí dospelý muž. Sú s ním aj dve malé deti, ktoré sa však bláznia, skáču a kričia. Pozrieš sa na ich otca, no ten iba potichu sedí a nič nerobí. Akoby ani nevidel, že jeho deti sú hlučné a vyrušujú všetkých cestujúcich. Akoby mu to bolo jedno.
Keď to ani o ďalších pár minút neprestáva, už to nevydržíš a opýtaš sa ho, či by svoje deti nemohol utíšiť. On sa na teba pozrie a s tichým, pokojným hlasom ti povie, že sú práve na ceste domov z nemocnice, kde pred chvíľou umrela ich matka.
BUM! V sekunde sa celá situácia mení, že? Zrazu nie je ten muž pre teba bezohľadný chlapík a tie deti nevychované decká. Zrazu vidíš nešťastného otca, ktorý práve prišiel o svoju manželku a matku svojich detí. Zrazu vidíš malé deti bez matky, ktoré nevedia, ako tú informáciu spracovať. Tvoj hnev sa v sekunde mení na ľútosť a pochopenie.
Verím, že pointa tohto príbehu je zrejmá. Myslieť si, že vieme o každej situácii všetko, je škodlivé a niekedy dokonca aj nebezpečné. A práve praktizovanie vďačnosti nám v podobných situáciách pomôže veriť v tú pozitívnejšiu variantu danej situácie. To robí ten rozdiel medzi pohárom, ktorý je poloprázdny a ktorý je poloplný.
Môžeme buď plakať, že nám ostáva už iba polovica dovolenky a čoskoro budeme musieť ísť znovu do práce, alebo môžeme byť vďační za to, že máme ešte stále voľno a môžeme ešte stále robiť čokoľvek sa nám zachce. Môžeme byť vďačný za prítomnosť, alebo môžeme nariekať nad budúcnosťou. Čo si myslíš, čo z toho ťa urobí šťastnejším?
Myslieť si, že vieme o každej situácii všetko, je škodlivé a niekedy dokonca aj nebezpečné.
Ja sám som bývalý pesimista
Aj ja som dlho patril do tej skupiny ľudí. Na každej situácii som videl hlavne to negatívne.
„Oh, už je nedeľa, zajtra musím zase do školy.“
„Oh, to dievča ma odmietlo určite preto, že nie som pre ňu dostatočne pekný, alebo múdry, alebo bohatý.“
„Ten klient ma odmietol preto, že nie som dosť dobrý.“
„Starí kamaráti sa mi prestali ozývať, pretože ma už nemajú radi.“
Hlúposť. Hlúposť. Hlúposť. Sám seba som roky kopal do zadku zakaždým, keď som si myslel niečo podobné. Čo získaš z toho, keď si budeš v duchu hovoriť podobné veci? Ako ti to pomôže?
Nijako. Budeš si menej veriť, budeš menej chodiť von, budeš sa menej prihovárať dievčatám, budeš dostávať menej zákaziek. Naplní sa presne to, čo si si celý ten čas myslel – že nie si dosť dobrý. Lenže dôvod, prečo nie si dosť dobrý, je ten, že si si to myslel už predtým. Je to začarovaný kruh.
Keď si o sebe v hĺbke svojej duše roky myslíš, že sa nepáčiš dievčatám, tak sa im páčiť nebudeš, pretože sa budeš správať tak, ako sa správajú chalani, ktorí sa dievčatám nepáčia. Keď veríš tomu, že si hanblivá a nepriebojná, tak budeš neustále v škole alebo v práci šikanovaná alebo prehliadaná, pretože budeš negatívne správanie iných voči tvojej osobe tolerovať. Hovorí sa tomu self-fulfilling prophecy, v slovenčine seba-naplňujúce sa proroctvo.
Dá sa s tým niečo urobiť?
Ako sa naučiť mysieť pozitívne
Naša myseľ pracuje väčšinu času samostatne a automaticky. Keď chceš urobiť krok dopredu, nepremýšľaš predsa nad tým, že najskôr musíš zdvihnúť jednu svoju nohu, potom ju položiť pred seba a zároveň vyrovnať rovnováhu tým, že ruku na opačnej strane svojho tela umiestniš za seba. Je to automatický proces. Chodiť sme sa naučili jedenkrát, ešte ako malé deti, a odvtedy je to automatická činnosť, nad ktorou nemusíme premýšľať.
Rovnaké je to aj s našim myslením. Keď si sa ako dieťa alebo mladý dospelý naučil v každej situácii vidieť to negatívne, tvoja myseľ to teraz robí automaticky, bez toho, aby si si to vôbec uvedomoval. Preto mnoho ľudí ani len netuší, že oni myslia negatívne. A ak im to niekto povie, zvyčajne to odmietnu s tým, že oni sú realisti – čo je iba lepšie znejúce slovíčko, ktoré popisuje tú istú vec.
Si realista? Možno práve to je tvojim problémom a dôvodom toho, prečo nie si vo svojom živote tak spokojný a šťastný, ako by si chcel.
Cvičenie: Založ si svoj denník vďačnosti
Denník? To vážne? Áno, viem. Dievčatá si hlavne v detstve veľmi rady píšu svoj denník. Pre väčšinu chalanov je však denník „príliš gay“ (nič proti gayom). Oni by radšej hrali hry alebo vyrábali problémy. Podobné je to aj v dospelosti. Ženy nemajú problém s myšlienkou písať si denník, no chlapi to zvyčajne zavrhnú s tým, že je to príliš „babská“ aktivita. Chlapi majú byť predsa drsní a nemajú sa zamýšľať nad svojimi pocitmi. To je však iba ďalšie presvedčenie, ďalšia povera, ktorá robí viac škody ako osohu.
Ako písať do denníka vďačnosti
Denník vďačnosti nie je to isté ako obyčajný denník. Ak nechceš, nemusíš si do neho zapisovať nič o tom, čo sa udialo v daný deň. Čo si však budeš zapisovať sú jedna až tri veci, za ktoré si v ten moment alebo v ten deň vďačný.
Tvoj denný zápis môže mať pokojne iba tri slová – tri rôzne veci alebo aktivity, za ktoré si vďačný. Písať vo vetách je však lepšie, pretože tým presnejšie popíšeš, čo konkrétne si ceníš.
- Napísať do svojho denníka vďačnosti slovo „zdravie“ je v poriadku, ak si super lenivý, ale napísať: „Som vďačný za to, že som zdravý a nič ma netrápi“ je omnoho lepšie.
- Napísať slovo „rodina“ je okay, ak sám seba vnímaš ako robotického človeka bez akýchkoľvek emócií; v opačnom prípade je omnoho lepšie napísať: „Som vďačný za to, že mám užasnú manželku a dve krásne, rozumné deti.“
Ako vidíš, tie zápisky nemusia byť dlhé, no pokús sa do nich vložiť čo najviac emócií. Čím viac pozitívnych emócií do daného textu vložíš, tým silnejší bude vplyv daných myšlienok na tvoje podvedomie a tým skôr si tvoje podvedomie začne viac všímať to pozitívne v každodenných situáciách, v ktorých sa ocitneš.
Výzva
- Založ si svoj vlastný denník vďačnosti a praktizuj ho každý deň hneď ráno po prebudení, alebo tesne pred spaním.
- Ak chceš inšpirovať ostatných, môžeš pridať svoje zápisky aj priamo do komentárov k tejto lekcii (pokojne aj každý deň).
Kvíz
Čo je to confirmation bias?
- A) Keď náš mozog sám hľadá „dôkazy“, ktoré nám potvrdia, že máme pravdu.
- B) Keď si vyžiadame od niekoho súhlas s tým, čo sme práve povedali.
- C) Keď chceme mať za každú cenu pravdu.
- D) Keď nám je všetko jedno.
Čo je najlepšou reakciou, keď ťa napríklad v reštaurácii obsluhuje „otrávený“ čašník, ktorému viditeľne prekáža každá jedna tvoja otázka, či žiadosť?
- A) Vynadať mu.
- B) Sťažovať sa vedúcemu či manažérovi reštaurácie.
- C) Byť súcitný. Uvedomiť si, že možno má ten čašník iba zlý deň. Usmiať sa na neho.
- D) Odísť z reštaurácie a už nikdy sa tam nevrátiť.
Čo je to seba-naplňujúce sa proroctvo?
- A) Keď vieš predpovedať budúcnosť.
- B) Keď si sám naleješ čistého vína.
- C) Keď sa udeje presne to, čomu vo svojom vnútri veríš – či už chceš, aby sa to udialo, alebo nie.
Aký je rozdiel medzi obyčajným denníkom a denníkom vďačnosti?
- A) Obyčajný denník je pre ženy a denník vďačnosti je pre všetkých.
- B) Do obyčajného denníka píšem každý deň, zatiaľ čo do denníka vďačnosti píšem, iba keď som za niečo vďačný.
- C) Do obyčajného denníka píšem každý deň, zatiaľ čo do denníka vďačnosti píšem, iba keď som za niečo vďačný.
(Správne odpovede: A, C, C, C)
Zdroje a podklady na stiahnutie
- [SK] Kniha: Dale Carnegie – Ako sa zbaviť starostí a začať žiť
- [SK] Kniha: Don Miguel Ruiz: Tajomstvo vzťahov
- [CZ] Kniha: Shawn Achor – Výhoda spokojnosti
- [EN] Prezentácia: Shawn Achor – The Happiness Advantage: Linking Positive Brains to Performance
– Lubo Jurík, 2018, pôvodne publikované ako lekcia online kurzu Šťastný Ako Pán
Ako budú pribúdať nové lekcie, postupne sem budem pridávať odkazy.
Tomu sa hovorí aj – predstieranie šťastia. Dnes je maska vyhajpovanej hyperpozitivity moderná, veľmi lákavá. Ale je to iba lacné pozlátko, čo sa tvári, že je zlato. Človek na tento brainwashing naletí, nejaký čas to aj funguje, ale napokon je na tom psychicky oveľa horšie, než bol predtým. Tieto „návody“ mi pripomínajú teleshopingové predaje lacných šuntov z Číny. To proste musíš mať! :D :D :D
Ahoj Sinister. Tento článok som písal pred piatimi rokmi, tak neviem, či „hyperpozitivita“ bola už vtedy „moderná“ a „vyhajpovaná“ :D Každopádne, ak ti to nevyhovuje, tak to nerob :)
skvely clanok, dakujem. Pisem si dennik vdacnosti uz dlhsie a potvrdzujem, ze je to skvela vec. Hlavne ked v nom listujes spatne. :-)
Ahoj Ivan. Ďakujem za zdieľanie tvojej skúsenosti. Som rád, že ti to funguje :)