O taiwanských dcérach a matkách, študentskom živote, nízkom sebavedomí a romantických vzťahochKapitola z knihy Láska k Aziatkám

Som na návšteve univerzity v Linkou, kam som prišiel na pozvanie mojej poľskej kamarátky Natálie prednášať o blogovaní. Počas obednej prestávky sedím u nej v kancelárii. Natália je ku svojim študentom priateľská a vždy ich rada uvíta, a tak niektorí študenti za ňou občas počas prestávky prídu na návštevu. Jedným z takých študentov je aj Hope, ktorú mi Natália predstavuje ako svoju najlepšiu študentku.

Hope má oblečené jednoduché biele šaty s tmavomodrým vzorom, má rozpustené vlasy, okuliare, a trochu priveľké, neupravené obočie. Vyzerá viac ako dieťa než žena, ale je roztomilá. Za niekoľko rokov z nej bude žena, po ktorej sa budú muži na ulici otáčať. Jej angličtina je skvelá – na študenta na Taiwane v jej veku až výnimočne plynulá. Natália nás predstaví a na nejaký čas odchádza.

S Hope rozprávame, no už po niekoľkých minútach cítim, že niečo nie je v poriadku. Hovorí plynulou angličtinou, ale rozpráva potichu. V jej hlase je cítiť smútok. Sedí predklonená, zhrbená, s ramenami pred telom, rukami prekríženými na jej klíne a so sklonenou hlavou. Za posledný rok som sa v čítaní reči tela výrazne zlepšil, no človek nemusí byť žiadny expert, aby vycítil, že Hope má veľmi nízke sebavedomie a podľa všetkého trpí depresiou.

Netrvá dlho a začína hovoriť o svojich problémoch. Má devätnásť rokov a o štyri roky mladšiu sestru. Zatiaľ čo jej sestru jej rodičia zbožňujú, Hope nikdy nevenovali pozornosť, ani nedali žiadnu lásku. Jej matka jej neustále hovorí, ako je z nej sklamaná, pretože nemá dobré výsledky v škole a nedostala sa na dobrú univerzitu. Jej rodičia chceli, aby sa stala doktorkou či právničkou, no jej sa v škole príliš nedarí. Okrem angličtiny. Tá ju baví a prináša jej akýsi útek zo smutnej reality.

Keď bola mladšia, jej matka jej hovorila, že je tučná a mala by s tým niečo robiť. Hope mi ukazuje fotku, na ktorej nevyzerá nielen tučná, ale dokonca ani len pribratá. Taká normálna baba.

Jej matke sa tiež nepáčilo, že nemala priehlbiny na očných viečkach – niečo, čo je v Ázii normálne a časté, ale z čoho sa vďaka obrovskému vplyvu západnej kultúry a západného ideálu krásy stalo niečo nechcené. Jej matka jej to neustále vyčítala a hovorila jej, že musí ísť na plastickú operáciu. Hope to nechcela, ale jej matka na ňu neustále robila nátlak, a tak Hope hneď po dovŕšení svojich osemnástich išla na operáciu. Proti svojej vôli; iba preto, aby vyhovela svojej matke. Ba čo viac, celú operáciu si musela sama zaplatiť.

Hope pracuje už od svojich šestnástich rokov. Rodičia jej nedávajú absolútne žiadne peniaze. Ani na jedlo, no dokonca ani len na školu. Býva síce so svojimi rodičmi, no na všetko si musí zarobiť sama. Nevie sa dočkať, kedy dokončí školu, aby sa mohla ihneď od svojich rodičov odsťahovať. Tí jej okrem iného zakazujú aj to, aby sa rozprávala so svojou vlastnou sestrou. Vraj ju nemá vyrušovať, pretože ona sa musí sústrediť na štúdium.

Po celý čas nášho rozhovoru mi je jej nesmierne ľúto. Keď mi povie, že jej raz jej matka do očí povedala, že si želá, aby umrela, chce sa mi plakať a mám obrovskú túžbu vstať z kresla a pevne ju objať.

O to horšie, že v čínskej kultúre je fyzický kontakt veľké tabu. Muži si pri stretnutí či lúčení nepodávajú ruky. Ženy sa neobjímajú či nebozkávajú na líce. Jednoducho si zakývajú a je to. Rodičia majú často voči svojim deťom podobný fyzický odstup. Žiadne pohladenie. Žiadne objatie. Najväčší fyzický kontakt mimo romantických vzťahov, ktorý ľudia v krajinách ako Čína, Taiwan, Kórea či Japonsko zažijú, je v preplnenom metre.

Nečudo potom, že sa dievčatá a chalani na Taiwane tak rýchlo a jednoducho stanú závislými na svojich priateľoch či priateľkách. Ľudské bytosti fyzický kontakt potrebujú, a ak je jeho zdrojom iba jeden jediný človek, nemožno sa diviť, že sa na ňom človek stane závislý.

Hope objať ale nemôžem. Za prvé, v ich kultúre to nie je „normálne“, za druhé, som chlap a moje objatie by mohla brať nie ako prejav súcitu a lásky, ale ako sexuálne obťažovanie. Neskôr mi Hope hovorí, že nemá rada, keď ju niekto nečakane objíme. Vraj ju v minulosti nejaký jej učiteľ angličtiny objal a chytil za zadok, zatiaľ čo jeho žena bola hneď vedľa. Zdá sa mi to divné a premýšľam, či to náhodou nepreháňa.

Jej študentský život tiež nie je ideálny. Jej spolužiaci a iní v jej veku jej vraj nerozumejú. Vo svojej vlastnej krajine sa cíti ako cudzinec. Vraj je ako banán – zvonku žltá, no vo vnútri biela. Západná kultúra je jej bližšia ako tá jej – taiwansko-čínska.

Spolužiaci ju vraj v minulosti často šikanovali. Niektorí z nich vraj brali počas vyučovania kokaín a potom ju pred všetkými fyziky napádali – fackali či kopali bosou nohou. Učiteľ či škola vraj neurobili nič. Na Taiwane je normálne pred všetkým zatvárať oči. Nestarať sa – či už sú to policajti, učitelia, či dokonca tvoji vlastní rodičia.

Keď sa mi neskôr Hope s tichým, no bolestivým hlasom priznáva, že sa v minulosti chcela zabiť, nie som vôbec prekvapený. Jej prejav a reč jej tela mi to už dávno predtým povedali.

Keď ju vidím a počúvam, naplní ma enormná túžba jej pomôcť. Presne totiž viem, čo potrebuje. Áno, skutočne nemá jednoduchý život. Bohužiaľ. Ale každý z nás musí hrať s kartami, ktoré nám boli rozdané. Jej karty nie sú ideálne, ale mám v ruke žolíka, ktorého jej chcem darovať. Hovorím jej o negatívnych skúsenostiach z môjho detstva a môjho študentského života. Moja minulosť nie je ani zďaleka taká dramatická ako tá jej, ale v niečom sme si podobní.

Keď Hope odchádza na ďalšiu jej hodinu, vymieňame si kontakt na Line. Viem, že na Taiwane mi ostávajú už iba dva týždne, no chcem sa s Hope stretnúť ešte aspoň jedenkrát.

♦

S Hope si počas nasledujúcich niekoľkých dní vymeníme niekoľko správ a dohodneme sa na stretnutí. Napadá mi, že Iris tiež nemala jednoduché detstvo, no teraz je z nej sebavedomá, pozitívna žena. Pre Hope môže byť skvelou inšpiráciou. Okrem toho, Hope nemá mnoho kamarátov z Taiwanu, preto ak by sa s Iris zblížili, bolo by to skvelé.

Hovorím Iris o Hope. So stretnutím súhlasí, no je zvedavá, prečo sa odrazu tak zaujímam o nejaké o desať rokov mladšie dievča, ktoré som iba stretol. Nedivím sa jej. Vždy, keď venuješ viac svojej pozornosti niekomu inému – a predovšetkým, ak sa jedná o inú ženu – tvoja partnerka bude žiarliť. Iris nežiarli preto, lebo sa bojí, že sa na ňu vykašlem kvôli nejakej devätnásťročnej dievčine. Žiarli, pretože jej som toľko pozornosti nikdy nevenoval.

Od stretnutia s Hope premýšľam nad tým, že jej ako darček kúpim nejakú knižku. Dumám však nad tým, akú. Prečítal som viacero kníh, ktoré by jej mohli pomôcť, no chcem vybrať správne.

Nakoniec sa rozhodujem pre Majstrovstvo lásky od Don Miguel Ruiz, ktorá je, verím, ideálna. Píše sa v nej o tom, prečo je dôležité mať rád sám seba a o tom, ako sebaláska ovplyvňuje náš každodenný život. Hope sa nemá rada, čo negatívne ovplyvňuje jej sebadôveru a sebavedomie, čo zase negatívne ovplyvňuje jej život. Okrem toho, Majstrovstvo lásky je napísané v jednoduchom jazyku ľahkom na pochopenie, a tak jej ju môžem kúpiť aj v angličtine.

O mojom pláne hovorím Iris. Keďže sa s Hope stretávame už o tri dni, nemáme veľa času. Iris mi pomáha s vyhľadaním danej knižky a v mojom mene ju cez internet objednáva.

♦

S Iris sa stretávame o tridsať minút skôr, aby som jej toho mohol o Hope povedať viac ešte predtým, ako sa k nám pridá. Iris hovorím, že som chcel tú knižku darčekovo zabaliť, no nemal som dostatok času. Iris spontánne navrhuje, že ešte máme pár minút a môžeme to stihnúť. V neďalekom obchode kupujeme darčekový papier a Iris priamo v tom obchode balí knižku pre Hope tak nádherne, akoby sa tým v minulosti živila.

Keď prichádzame k miestu nášho stretnutia, Hope zazriem už z diaľky. Je oblečená celá v čiernom – dlhé čierne nohavice a dlhá mikina. Sedí na schodoch v schúlenej polohe. Jej negatívne myslenie a nízke sebavedomie je zrejmé už z diaľky.

Stretávame sa a ideme spoločne do kaviarne. Hope je tichá, moc nerozpráva a hľadí do zeme. V kaviarni hovorím, že dnes platím ja. Keď idem na rande, zo zásady za dievča neplatím. Stretnutie s Hope však nie je rande a ja jej chcem dať týmto spôsobom najavo jej hodnotu. Samozrejme Hope to odmieta. Keď si nevážiš sám seba, nie si schopný akceptovať, keď si ťa váži niekto iný. Hovorím Iris, že dnes platím aj za ňu. Za posledné dni bola skvelá, pomohla mi s kúpou knižky pre Hope a tiež prijala moje pozvanie na stretnutie s ňou.

Iris dohovára Hope, že by mala moje pozvanie prijať. Pýta sa jej, či chce karamelové machiatto. Na moje prekvapenie Hope odpovedá, že to je presne ten typ kávy, ktorý chcela. Vedieť vyčítať z ľudí, po čom túžia, je jednou zo silných schopností Iris. V minulosti pracovala ako vedúca jednej predajňe Starbucks v centre Taipei. Jej najsilnejšou zbraňou bolo práve to, že vedela, komu čo predať tak, aby firma zarobila a zároveň boli zákazníci spokojní. Neskôr pracovala ako predajca pre softvérovú firmu, no po dvoch týždňoch už všetko ovládala a predávala s ľahkosťou motýľa, tak ju tá práca rýchlo omrzela a dala výpoveď.

Keď si sadneme, podávam Hope jej krásne zabalený darček. Je prekvapená, no na jej tvári som úsmev hľadal zbytočne. Podľa všetkého nevie, ako sa má v danej situácii zachovať. Možno je jej to dokonca nepríjemné. Niekto, koho pozná iba niekoľko dní, je k nej milý a pozorný, a to sa jej často nestáva. Darček si ukladá do klína a položí naň ruky. Po celý čas sedí na okraji kresla, zhrbená. Ani raz sa neoprie či pohodlne neusadí.

V čínskej kultúre sa darčeky neotvárajú ihneď po ich obdržaní, ako je tomu zvykom na západe. Vraj je to neslušné a darček by sa mal otvoriť až doma, v súkromí. Som šokovaný. Chcem predsa vidieť jej reakciu, keď môj darček otvorí. Iris jej hovorí, že je v poriadku, ak ten darček otvorí teraz, a tak Hope začne rozbaľovať. Knižke sa teší, no vyzerá byť trochu sklamaná z toho, že je v čínštine. Má rada angličtinu a po čínsky už vraj dávno nečítala. Tá knižka však bohužiaľ bola v angličtine vypredaná.

Iris vyberá zo svojej kabelky malú darčekovú obálku a podáva ju Hope. Aj ona jej kúpila malý darček, pritom predo mnou to lišiacky zatajila. Hope obálku otvára a nachádza v nej krásnu zlatú, trblietavú knižnú záložku. Hope má väčšiu radosť zo záložky od Iris ako z mojej knižky. Iris sa zase raz jej výberom trafila do čierneho. Vraj Hope má rada trblietavé veci, pretože jej život je plný negatívnych skúseností, a tak podvedome túži po opaku – odleskoch a trblietavých farbách.

S Hope sa zhovárame ako kamaráti, no zároveň sa aj s Iris snažíme ju povzbudiť a inšpirovať. Iris rozpráva o svojej minulosti a o tom, ako prevrátila svoj život naruby a začala opäť myslieť pozitívne a užívať si život. Ja zdieľam zase svoj príbeh a skúsenosti zo svojej premeny negatívne mysliaceho chalana, o ktorého nestojí žiadne dievča, na pozitívne mysliaceho chlapa, ktorý inšpiruje iných a žije život podľa svojich predstáv. Najväčší pokrok som urobil za posledné mesiace, a jednou z tých najdôležitejších kníh mojej premeny bola práve kniha, ktorú som daroval Hope. Úprimne verím, že jej pomôže a urobí jej život krajším a šťastnejším.

Keď sa s Hope lúčime, chcem ju objať, ale opäť tak nerobím. Pri ľuďoch s nízkym sebavedomím treba byť radšej opatrný, inak môžeme nechcene ich sebavedomie znížiť ešte viac.

♦

Už pred naším stretnutím som vedel, že Hope má svoj vlastný blog v angličtine. Chcel som si ho prečítať ešte predtým, ale nestihol som to. Čas som si našiel až o deň neskôr. Možno ma k tomu motivovalo práve to naše stretnutie. Vidieť a zažiť Hope naživo naozaj nie je žiadna zábava. Smútok z nej sála na míle ďaleko.

Články na jej blogu sú prevažne negatívne. Píše totiž práve o svojich negatívnych skúsenostiach a zážitkoch. Mnoho z toho, čo nám povedala osobne, popísala aj na svojom blogu. V jej článkoch sa však občas vyskytne aj náznak pozitivizmu. Nádej, že bude lepšie. Som si istý, že písať o svojich problémoch Hope pomáha vyrovnať sa so svojimi zlými skúsenosťami a negatívnymi myšlienkami. Na jeden článok jej píšem pozitívny, podporný komentár.

Hope dokonca nahrala aj jedno vyše dvadsaťminútové video, v ktorom opäť hovorí o svojich osobných problémoch. Keď v jednom momente vo videu povie, že je hlúpa, nevydržím to a opäť jej píšem komentár.

Sme to, čo si myslíme. Ak si myslíš, že si hlúpy, tak sa tak časom začneš aj správať a začne ťa tak brať aj tvoje okolie. Tvoja myseľ nevidí rozdiel medzi realitou a tým, čo jej predkladáš ty sám. Ak si hovoríš, že si hlúpy, za určitý čas sa táto myšlienka dostane do celého tvojho tela a začneš ju žiť. Platí to pre všetky negatívne komentáre na vlastnú osobu.

„Som tučná.“

„Som škaredý.”

„S počítačmi to neviem.“

„Som hrozný tanečník.“

Všetky tieto komentáre sú samo-deštruktívne. Zakaždým, keď sám sebe nadávaš alebo si voči sebe kritický, je to akoby si zjedol malú dávku jedu. Tento jed sa v tvojom tele časom nahromadí a negatívne ovplyvní tvoju myseľ, aj tvoje zdravie.

Hope v komentári v krátkosti vysvetľujem, že si podobné veci nemá hovoriť, no taktiež jej dávam rešpekt za to, že verejne hovorí o svojich problémoch. Na konci videa je dokonca pozitívna a snaží sa dávať pozitívne rady iným, ktorí prežívajú to, čím si prechádza ona. To ma nesmierne teší. Viem, že prípad Hope nie je stratený. Potrebuje iba trochu pozitívnej inšpirácie a nasmerovanie, a presne to jej mám v pláne dať.

♦

Deň po našom stretnutí mi Hope píše, že je rada, že ma s Iris stretla. Ďakuje mi za knihu a záložku, ktorú sme jej s Iris dali, ale vzápätí dodáva, že pre ňu nemusím toho toľko robiť. Že ak sa niekedy v budúcnosti opäť stretneme, nemám za ňu platiť. Vraj jej to bolo nepríjemné.

Píšem jej, že dôvod, prečo má problém prijať láskavosť iných ľudí je ten, že si myslí, že si tú pozornosť nezaslúži. Že toho nie je hodná. Problém je v tom, že si neváži samú seba a presne to je dôvod, prečo som jej kúpil danú knižku. Je to presne to, čo potrebuje.

Hope mi odpovedá, že o nej ešte niečo neviem.

„Nedávno som bola znásilnená.

Pred niekoľkými mesiacmi.“

Keď si tie slová čítam, zachveje ma. Som smutný, no zároveň nahnevaný. Som v šoku z toho, koľko zvierat žije na tomto svete. Koľko hyen, ktoré si sebecky zoberú, čo sa im zachce, bez ohľadu na iných.

Hope mi rozpovedá celý príbeh.

„Je to môj kamarát. Je Američan, ktorý hovorí veľmi dobre po čínsky. Má 30. Na Taiwane študuje.

Bola som hlúpa. Pozval ma študovať k nemu domov. Ale neštudovali sme; ihneď to na mňa skúsil.

Úprimne, neprekáža mi randiť s mužom, ktorý je podstatne starší ako ja.“

Pýtam sa jej, či mu povedala, že to nechce.

„Nie. Bola som zo všetkého deprimovaná. Povedal, že bude stáť pri mne. Ale nakoniec to bola lož. Povedal, že ja som vzťah nikdy nechcela.“

Z toho, čo mi povedala, mi to nepripadá ako znásilnenie, ale ako zavádzanie, či vyslovene klamstvo za účelom dostať ženu do postele. Je smutné, koľko chlapov urobí skutočne hocičo, čo je „potrebné“ preto, aby mohli mať pohlavný styk so ženou. Ale že tridsaťročný chlap namotá devätnásťročnú pannu s extrémne nízkym sebavedomím, to mi príde choré.

Opäť sa pýtam Hope, či ten sex mať chcela alebo nie.

„Nie, nechcela. Ale povedala som mu, že mi neprekáža v budúcnosti s ním mať sex – aj keď to nechcem – ak bude stáť pri mne.“

Tak a teraz to už vyzerá ako skutočné znásilnenie. Ona pohlavný styk nechcela, no on ju donútil.

„Vtedy som skutočne potrebovala, aby bol niekto pri mne. Bola som v beznádeji.“

Hovorím jej, že to mala niekomu povedať.

„NIE. Je to hanba.

Ak by sa to dozvedeli moji spolužiaci, hovorili by mi, že som šľapka.“

Keď jej hovorím, že to niekomu mala povedať – napríklad školskej psychologičke alebo priamo doktorovi – hovorí, že nechce. Vraj sa cez všetko dostane sama. Hovorím jej, že každý z nás niekedy potrebuje pomoc niekoho iného. Aj Iris pomohla psychologička na jej univerzite, keď mala rovnaký problém.

„Iris nebolo jedno, čo jej ten chlap urobil. Ale mne je. Úprimne, už mi je všetko jedno. Pred mnohými ľuďmi som zatvorila dvere. Myslia si, že potrebujem ich ľútosť, ale ja ju sakra nepotrebujem. Som v depresii a neviem, čo je pre mňa najlepšie. Keď toho urobím príliš veľa, pre ľudí je to otravné. Keď urobím iba niečo, hovoria, že je to príliš málo.

V minulosti som bola usmiata v spoločnosti iných – aj napriek tomu, že to doma nemám jednoduché. Ale keď sa dozvieš, čo o tebe hovoria za tvojím chrbtom, prestaneš.

Prečo je Hope taká? Snaží sa upútať na seba pozornosť?

Stalo sa mi to veľakrát.“

Nastal čas otvoriť Hope oči. Áno, nemá jednoduchý život. Väčšina ľudí si nikdy neprejde tým, čím si musela ako dieťa či tínedžer prejsť ona. Ale jej terajšie správanie a predovšetkým myslenie priťahuje presne ten typ ľudí, o akých hovorí. Musí začať od seba a prebrať plnú kontrolu za svoj život.

Keď sa k tebe ľudia chovajú zle, môžeš nadávať, plakať a vyhovárať sa, že za všetko môžu oni. Tým však nič nezmeníš a jedine sa dostaneš do depresie. Alebo môžeš svoju situáciu zmeniť. Ľudia si dovolia iba to, čo akceptuješ.

Nikto ťa nemôže uraziť bez tvojho súhlasu. Ak ti niekto povie, že si hlúpy, a ty sa urazíš alebo budeš smutný, znamená to, že si vnútorne potvrdzuješ, že si hlúpy. Ak vieš, že hlúpy nie si, ľudia ti môžu hovoriť, že si hlúpy koľko chcú, teba to nijako neovplyvní. Maximálne sa zasmeješ a ideš ďalej.

Počas nasledujúcich tridsiatich minút sa snažím Hope inšpirovať. Dať jej nádej a ukázať cestu. Medzi rečou sa ma opýta na dátum môjho narodenia. Je mi to divné. Na čo je jej táto informácia. Viem, že na Taiwane sa dievčatá často pýtajú na dátum narodenia, pretože sú zvedavé, aké si znamenie. Na Taiwane – rovnako ako v Číne – mnoho ľudí verí, že znamenia a horoskop skutočne určujú ľudskú povahu. Začínam mať obavy, že Hope sa do mňa zaľúbila.

Píše mi, že po prečítaní prvej kapitoly knižky, ktorú som jej daroval, sa cíti lepšie. Vraj sa v tej knižke a tých príbehoch našla.

„A taktiež, tá kniha = Lubo.“

Uf. Toto nie je dobré znamenie. Ďalej mi píše, že tú knihu bude nosiť všade so sebou a že si cení, čo pre ňu robím. Vraj si uvedomila, že mi na nej záleží, a to ju vraj robí šťastnou. A veľmi sa jej páči, ako sa k nej správam. Vzápätí sa ma pýta, kedy presne odchádzam z Taiwanu. Vraj si želá, aby sme sa ešte raz stretli. Chce mi totiž niečo dať.

Hovorím jej, že mi nič dávať nemusí. Nič mi totiž nedlží. V tomto momente už tuším, že sa do mňa zaľúbila a premýšľam, že sa s ňou stretnem a osobne jej vysvetlím, prečo sa tak stalo. V psychologickej praxi je celkom bežné, že sa pacient zaľúbi do svojho terapeuta opačného pohlavia. Je to tak bežné, že pre to existuje aj vedecké pomenovanie – transference.

Pacient má pocit, že jeho terapeut mu rozumie. Prijíma jeho myšlienky a emócie. Počúva a snaží sa pochopiť. Nesúdi. Nikdy sa nesťažuje. Koľkých takých ľudí poznáš? Väčšina niekoho podobného nikdy vo svojom živote nestretla. Ich terapeut sa potom stane niečím, čo vždy chceli, ale nikdy nemali. Vtedy si začnú nahovárať, že emócie, ktoré vďaka svojmu terapeutovi cítia, sú láska či zamilovanosť.

Ako terapeuti tento problém riešia? Tak, že sa o tom s daným človekom otvorene porozprávajú. Vysvetlia mu, že nie je zaľúbený do svojho terapeuta, ale do emócií, ktoré vďaka nemu zažil. O svojom terapeutovi nič nevie. Presne takisto Hope nemiluje mňa. Veď sa poznáme iba pár dní a v osobnom kontakte sme boli maximálne tri hodiny. Myslí si, že má ku mne city iba preto, že doteraz ešte nestretla muža, ktorý by sa o ňu zaujímal a venoval sa jej. Nechcem jej to však vysvetľovať cez správu. Príde mi to neosobné a drsné.

Píšem Hope, že už je veľa hodín a idem spať.

„Dobrú noc ♥,“ píše mi v slovenčine.

♦

Na nasledujúci deň si od nej nájdem textovú správu, ktorú mi poslala o 5:51.

„Želám si, aby si sa o mňa už nezaujímal. Ďakujem ti za to, čo si pre mňa urobil. Cením si to. Každopádne, je koniec.“

V ten deň Hope publikovala na svojom blogu niekoľko nových článkov. V dvoch z nich zmieňuje mňa – svojho “nového kamaráta zo Slovenska”, a hovorí o láske a zaľúbení. Na konci článku, po desiatich prázdnych odsekoch, je napísané v slovenčine: „Ľúbim ťa“.

S Iris sa zhodujeme, že nie je vhodné, aby som sa s ňou stretol osobne ešte raz. Večer jej teda v správe vysvetľujem, prečo mám pocit, že má voči mne city, a že ma mrzí, ak jej moje správanie dalo pocit, že mám o ňu romantický záujem. Je odo mňa o desať rokov mladšia. Nikdy by mi nenapadlo, že by mohla mať pocit, že mám o ňu záujem ako o ženu. Je ale pravda, že mi ľudia tipujú v priemere o štyri až päť rokov menej ako mám. Hope taktiež preferuje starších mužov – pretože si podvedome hľadá náhradu za svojho otca, ktorý jej nikdy nedal lásku ani nevenoval pozornosť.

Na moje prekvapenie mi Hope ihneď odpisuje, že vie, že o ňu nemám romantický záujem, a že som vraj pre ňu niečo ako otec. Vzápätí píše, že sa diví, že sa „vyliečila” v priebehu iba niekoľkých hodín.

„Áno, som úplne v pohode. Včera v noci som úplne vytriezvela. Veľa som premýšľala.“

Hovorím jej, že to je skvelé, ale príliš jej neverím. Kúpila mi darček. Chcela sa so mnou znovu stretnúť. Posielala mi srdiečka a písala o mne články. A teraz, iba o niekoľko hodín neskôr, vraj už voči mne nemá city. Zhodou okolností práve vtedy, keď som jej napísal, že o ňu nemám záujem ako o ženu, ale iba ako o kamarátku.

♦

Na nasledujúci deň mi píše dlhú správu. Vraj všetko o jej rodine, kamarátoch a šikanovaní je pravda. Ale vraj o jej predchádzajúcom vzťahu a o znásilnení mi klamala. Vraj zvyčajne, keď sa o ňu niekto začne zaujímať, tak čoskoro stratí záujem. A ona nechápe, prečo ja som stále blízko a prečo som jej dokonca kúpil knižku. Vraj preto si vymyslela ešte vážnejšiu historku – aby ma odplašila. Nechápe, prečo sa o ňu zaujímam, predovšetkým ak ju poznám iba niekoľko dní. Vraj to je šialené. A vraj vedela, že keď sa dozviem, že mi klamala, budem ju nenávidieť. Pravdou vraj je, že nechce, aby som sa o ňu zaujímal.

Skutočne neviem, čo jej mám veriť. Som zmätený z toho, kedy hovorí pravdu a kedy klame. Jedno je mi ale jasné – nielen že ju ne-nenávidím, ale dokonca ju chápem. Rozumiem, prečo nechce, aby som sa o ňu zaujímal. Pozornosť jej nikdy nikto nedal. Možno okrem Natálie, ale keďže tá je aj jej učiteľkou, musí si aspoň sčasti držať odstup. Potom, keď zrazu príde do jej života človek, ktorému skutočne na nej záleží, ktorý jej skutočne chce nezištne pomôcť, nerozumie tomu. Vyplaší sa a daný vzťah sama zruinuje presne takisto, ako to robia muži a ženy aj v romantických vzťahoch. Je to typické správanie niekoho, komu jeho rodičia nikdy nevenovali dostatočnú pozornosť.

Keď Hope hovorím, že jej správanie je prejavom toho, že sa nemá rada a nemyslí si, že má ako človek hodnotu, odmieta to. Vraj nepotrebuje moju starostlivosť. Nie preto, lebo sa nemá rada, ale preto, lebo ma jednoducho nepotrebuje. Okrem toho ju poznám iba dva dni.

Dodáva, že si nevymyslela iba príbeh o jej bývalom a znásilnenie, ale aj to, že je do mňa zaľúbená.

„Intímny vzťah nemám s nikým. Jediný dôvod, prečo som ti to všetko povedala je, že nechcem, aby si sa o mňa staral. Cítim sa zle, že som ti nepovedala pravdu. Teraz ju už vieš.“

Až príliš veľakrát vyslovila, že si moju pomoc neželá.

„Okej. Pokiaľ to je to, čo chceš, už sa ti neozvem. Iba dúfam, že si prečítaš tú knihu, ktorú som ti dal.“

„Odložila som ju. Nechcem ju čítať. Ak by som ju čítala, znamenalo by to, že prijímam tvoju láskavosť.“

Teraz ma skutočne šokovala.

„Wau. To je mi skutočne ľúto. Čo je zlé na tom prijať moju láskavosť?“

„Teraz ma musíš nenávidieť. Mal by si.“

A teraz som pochopil, o čo jej ide.

„Wau. Viem, o čo ti ide. Ne-nenávidím ťa.“

„Musíš. Bola som k tebe hnusná.“

„Stále ti želám len to najlepšie. Pretože si ranená.“

„Nie som. Som silná.“

Pýtam sa jej, či je so svojím životom šťastná. Odpovedá, že „možno“ – čo znamená „nie“, iba mi to nechce povedať.

„Momentálne sa na teba spolieham. Ak ťa neodrežem, budem sa na teba spoliehať ešte viac. Budem na tebe závislá. A to nechcem.“

Dodáva, že okrem nej sa na mňa spolieha aj Iris. Od nášho spoločného stretnutia sú v kontakte a občas si píšu, a dnes si vraj písali skoro celý deň. Hope sa obáva toho, že keď ostaneme v kontakte, raní to Iris. Taktiež Hope vraj teraz voči mne nemá žiadne city, ale vie, že neskôr by ich určite mala.

Na rozdiel od predchádzajúcich správ, teraz z Hope cítim úprimnosť. Nesnaží sa odplašiť ma. Možno práve vďaka tomu, že som to nevzdal, keď bola na mňa protivná, mi začala skutočne dôverovať. Vypla svoje ochranné mechanizmy a bola sama sebou.

Ešte chvíľu si píšeme, ale už nerozoberáme ju a jej problémy. Iris jej podľa všetkého hovorila o jej vzťahu so mnou. Hope má na mňa totiž niekoľko otázok ohľadom môjho vzťahu s Iris a s inými dievčatami, o ktorých som Iris v minulosti hovoril. Hope tiež čítala články, ktoré Iris publikovala na svojom blogu, a tak ma vraj pozná o niečo lepšie. Problém je, že Iris píše v mandarínčine, takže absolútne netuším, čo o mne či o našom vzťahu napísala, a čo si Hope mohla prečítať.

♦

O tri dni neskôr mi Hope posiela odkaz na jej nový článok, v ktorom opäť spomína aj mňa. Teraz sú však jej slová pozitívne. Je vďačná za to, že ma spoznala a za to, že som bol k nej láskavý a milý. Praje mi všetko dobré – keďže už o deň neskôr odchádzam z Taiwanu – a dúfa, že sa ešte niekedy v budúcnosti stretneme.

Všímam si, že zo svojho Instagram účtu vymazala všetky svoje staré, negatívne ladené statusy. Taktiež pridala fotku knižky, ktorú som jej daroval.

„Prekvapivo čítam knižku v čínštine. Potom, čo som prečítala doteraz, musím uznať, že robím presne to, čo autor v knihe popisuje.“

Keď jej neskôr spomínam, že som rád, že sa jej tá knižka páči, potvrdzuje mi, čo som si myslel.

„Tá kniha je skutočne nápomocná. Autor popísal skoro všetko, čo som robila ľuďom, ktorým na mne záležalo. Že im neverím, pretože sa obávam toho, že ma rania. Myslela som si, že je to správne. Ranila som ľudí, pretože som si nevážila samú seba. Z klamstiev sa stala moja ochrana. Hlboko vnútri som vedela, že to nefunguje. Ale nevedela som, čo robiť. Myslela som si, že je to v poriadku, pretože o tom nikto nehovoril. Vďaka tej knihe som si uvedomila, že mojím správaním som si zabuchla dvere pred mnohými ľuďmi. Preto odchádzajú. Je mi to ľúto, Lubo.“

Odvtedy sme si s Hope nepísali.

♦

Prešiel týždeň a jediné, čo som o Hope vedel, boli jej občasné fotky s komentárom na Instagrame. Začala byť viac pozitívna. Dokonca začala pridávať aj fotky samej seba – v sebavedomých, občas aj mierne zvodných pózach. Popis jej Instagram účtu po novom obsahuje frázy ako „Vždy pozitívna“ a „Buď sám sebou“, ku ktorým Hope pridala aj niekoľko slniečok a usmiatych smajlíkov.

Ku svojmu starému blogu vraj stratila prístup, a tak si založila nový. Jeho názov je „Nauč sa byť silný“, s podtitulom „Buď sám sebou. Nikdy nepadni.“ Nemyslím si, že to iba hrá. Skutočne z nej cítiť pozitívnu energiu. Skutočne sa začala mať radšej a začala si viac veriť. Som dojatý a šťastný.

 

Kapitola z knihy Láska k Aziatkám
© Lubo Jurík 2017, ISBN 978-80-972724-4-9, Všetky práva vyhradené.

Zaujala ťa táto kapitola z knihy Láska k Aziatkám?

Klikaj na obrázok nižšie a prečítaj si celú knihu.