Jedným zo skvelých spôsobov, ako žiť o niečo šťastnejší a naplnenejší život, je byť vďačný aj za drobnosti. Byť vďačný za chutné jedlo, za stretnutie s dobrým kamarátom, za čas strávený s rodinou. Pre väčšinu ľudí je to náročné, vrátane mňa. Prišiel som však na trik, ktorý mi pomáha viac si vážiť „obyčajné“ veci a zážitky.
Cestovatelia to poznajú
Ak si dlhšie žil alebo žila v zahraničí, určite to poznáš. Po dlhom čase z danej krajiny odchádzaš. Už ti zostáva iba posledný týždeň, možno posledných niekoľko dní. A vtedy to príde. Každé jedlo je pre teba pôžitkom. Každé jedno stretnutie si vážiš. Návštevu každého tvojho obľúbeného miesta si užívaš.
Prečo? Pretože odchádzaš z krajiny a je to posledný krát, kedy si môžeš vychutnať to lokálne jedlo. Posledný krát, čo stretávaš svojich kamarátov – minimálne na dlhý čas, ak nie navždy. A presne to je dôvod, prečo si každý zážitok užívaš naplno – pretože vieš, že už ho možno nikdy nezažiješ.
Neceníme si každodenné aktivity a situácie
Problémom väčšiny z nás je, že si nevážime ten guláš od našej mamy, čas strávený s bratom alebo návštevu nášho obľúbeného miesta, pretože vieme, že sa ten zážitok bude opakovať ešte veľakrát.
Hovorí sa: „Ži tak, akoby bol každý deň tvoj posledný.“ Podľa mňa takéto myslenie nepomáha. Za prvé, ľudia majú všeobecne problém s uvedomením si a akceptovaním svojej vlastnej mortality. Väčšina ľudí sa smrti obáva, a preto sa podobným zamýšľaniam vyhýba. Za druhé, ak by ti doktori skutočne povedali, že zajtra umrieš, určite by si nešiel do práce, či na nákup potravín. Podobné úlohy však musíme vykonávať, ak chceme žiť dlhšie ako týždeň.
Viac si vážime to, čo je dočasné
Z vlastných skúseností viem, že vždy, keď som po mesiacoch či rokoch žitia z danej krajiny odchádzal, užíval som si omnoho viac drobnosti, ktoré som inak bral za samozrejmosť. Dlhšie ako 2 mesiace som žil v siedmych krajinách. Z krajiny do krajiny som sa presúval nespočetne veľa krát. Moje emócie boli vždy rovnaké: smútok z toho, že odchádzam a veľká vďačnosť za všetky drobnosti, ktoré sa mi na danej krajine alebo mieste páčili – vrátane miest, jedál, nápojov, ľudí.
K životu potrebujeme rutinu. Bez rutiny je náročné byť produktívny, no taktiež mentálne zdravý. Avšak, samotnou podstatou rutiny je, že si ani neuvedomujeme, že danú aktivitu vykonávame. To je problém, ak je našim cieľom nie iba efektivita, ale aj vnútorné naplnenie.
Predstav si, že odchádzaš niekam ďaleko
Predstav si, aké by bolo tvoje správanie a tvoje myšlienky, ak by si vedel, že o týždeň odchádzaš do zahraničia – niekam ďaleko, odkiaľ nebudeš môcť „prísť na víkend“ kedykoľvek sa ti zachce. Predstav si, že svoju rodinu neuvidíš minimálne rok. Že nepôjdeš s kamošmi na pivo alebo na čaj. Že nepôjdeš na zápas svojho tímu. Že nebudeš jesť svoje obľúbené jedlo od babky.
Predstav si, ako sa zamýšľaš nad tým, že možno keď sa vrátiš, tvoja babka už ani nebude doma. To isté sa môže stať aj iným členom tvojej rodiny, či tvojmu blízkemu kamarátovi. Ľudia umierajú každý deň a my nevieme, kedy nastane náš deň, alebo deň našich blízkych.
Samotnou podstatou rutiny je, že si ani neuvedomujeme, že danú aktivitu vykonávame. To je problém, ak je našim cieľom nie iba efektivita, ale aj vnútorné naplnenie.
Máš tú predstavu blízkeho odchodu pre sebou? Ako sa cítiš? No hlavne, ako sa budeš cítiť, keď budeš nabudúce na návšteve svojej babky, či svojich rodičov?
Možno tvoj dedo neustále na všetko frfle. Možno tvoj otec je homofób, xenofób alebo nejaký iný fób. Možno teba to vždy vytáčalo, ale keďže už o pár dní odchádzaš, povznesieš sa nad to a si vďačný aj za to málo – za to, že sú. Že existujú.
Záver
Je nesmierne jednoduché brať všetko ako samozrejmosť. „Moja mama či žena bude vždy variť.“ „Mojí starí rodičia budú vždy medzi nami.“ Ale tak to nemusí byť a často ani zaručene nebude navždy. Predstav si, že už máš zbalené kufre a ostáva ti iba posledných niekoľko dní pred odchodom. Predstav si to pri jedle, pri pití, pri stretnutiach, v práci, alebo pri hocijakej aktivite, ktorú máš rád. Buď vďačný za drobnosti a tvoj život bude o niečo veselší. A ako bonus, možno sa aj zlepšia tvoje vzťahy.
– Lubo Jurík, 22. decembra 2019, Da Nang, Vietnam
PS: Toto je oficiálne 100. článok na blogu Sám Sebe Pán. Ďakujem vám všetkým za podporu. Som vďačný za každého jedného z vás.
PPS: Viem, že som bol v poslednej dobe ticho a nič som nepublikoval. Mal som na to dôvody, ktoré podľa všetkého jedného dňa zverejním v článku. Každopádne, chýbali ti moje články, alebo si si ani nevšimol, že som nič nepublikoval?
