Už je tomu niekoľko rokov – možno 2 alebo 3 – čo na počítači nesledujem Facebook.
Na Facebook chodím často kvôli práci – či už pracujem na svojich facebookových stránkach, alebo na stránkach mojich klientov. Lenže vždy, keď som sa v minulosti na Facebook prihlásil, vyrušil ma nejaký status na mojej nástenke, nejaký článok, video, fotoalbum alebo niečo iné. A z toho prečítania jedného článku alebo pozretia jedného videa sa často stalo aj polhodinové vyrušenie, kedy som nepracoval, aj keď by som mal.
Preto som si pred niekoľkými rokmi nainštaloval do môjho internetového prehliadača zásuvný modul, ktorý automaticky blokuje moju facebookovú nástenku (pre Firefox, pre Chrome). S ním môžem používať všetky funkcie Facebooku – môžem spravovať svoje facebookové stránky, môžem pridať nový status, môžem vyhľadať ľudí a ísť na ich profil atď. Moja nástenka je však prázdna. Nevidím nové príspevky mojich priateľov či skupín, ktorých som členom. Tento jednoduchý zadarmo modul výrazne zvýšil moju pracovnú produktivitu.
Facebook som však mal nainštalovaný aj na svojom telefóne a tak keď som nepracoval na svojom laptope, tak som mal možnosť na telefóne vidieť, čo majú moji FB kamoši a kamošky nové. Lenže minulý rok, presne 30. novembra 2016, som sa rozhodol odinštalovať si Facebook aplikáciu z telefónu. Mojim cieľom bolo existovať bez Facebooku 1 mesiac – celý december. Mal to byť akýsi test. Lenže keď prišiel 1. január 2017, Facebook som si nenainštaloval – a neurobil som tak doteraz. Už je tomu viac ako rok, čo som nevidel na Facebooku svoju nástenku. V tomto článku vám rozpoviem, čo som sa vďaka tejto skúsenosti naučil.
Prečo som sa rozhodol nesledovať Facebook
Ako som už spomínal, na laptope som si zablokoval nástenku, pretože ma často vyrušovala pri práci. Dôvod, prečo som si odinštaloval Facebook z telefónu bol však iný.
V minulosti bol Facebook o tom dozvedieť sa, čo majú moji kamoši či rodina nové. Lenže postupne som na nástenke videl stále menej toho, čo mali moji kamaráti nové a stále viac toho, čo sa im páči. Sorry Facebook, ale mňa nezaujíma, že môj kamoš Stano dal páči sa mi nejakému Youtube videu, alebo že moja kamoška Maťka napísala k narodeninám svojej kamoške, ktorú ja ani nepoznám.
Okrem toho, čo sa páči mojim kamošom, som na nástenke videl aj množstvo vecí, čo moji kamaráti zdieľali. Opäť, ja chcem vedieť, čo moji kamoši robia alebo tvoria oni sami, a nie to, čo urobil niekto iný a oni to iba zdieľali alebo ocenili palcom hore, či srdiečkom.
Môj Facebook taktiež začal byť stále viac zaplnený politikou a inými, prevažne negatívnymi témami, ktoré ma iba deprimovali. Záverečnou kvapkou k môjmu rozhodnutiu bol neustále narastajúci počet reklám. A tak som si 30. novembra 2016 povedal „Fuck you, Facebook“ a vymazal som ho zo svojho telefónu.
Čo som sa naučil za 12 mesiacov bez Facebooku
Vedieť, čo je doma na Slovensku či vo svete nové nie je nevyhnutné
Už roky nesledujem televíziu, nepozerám správy, nečítam noviny ani žiadne online denníky či magazíny. A posledných 12 mesiacov neviem ani čo je nové na Facebooku. Ľudia si myslia, že vedieť, čo je vo svete nové je nevyhnutné k prežitiu. Nie je tomu však tak ani zďaleka.
Už v roku 2007 hovoril Tim Ferriss vo svojej knihe 4HWW o „informačnom pretlaku“ a odporúčal „informačnú diétu“. Posledný rok tak žijem a nikdy som nebol šťastnejší.
Neviem, akú ďalšiu hlúposť povedal Danko. Neviem, kde zase spadlo nejaké lietadlo alebo nejaký idiot vletel autom na pešiu zónu. A neviem, ktorá slovenská „celebrita“ mala svadbu či kto s kým čaká dieťa. Ale vieš čo? Ak sa stalo niečo naozaj dôležité, tak sa o tom dozviem od niekoho iného a nepotrebujem kvôli tomu prijímať tých 99% nepodstatných informácií, ktoré nijako môj život neobohatia a iba mrhajú mojim časom a energiou.
Odstrániš jeden typ prokrastinácie, objaví sa nový
Keď som ešte mal na telefóne Facebook, často som ho otváral buď keď som nemal čo robiť, alebo skôr keď sa mi nič robiť nechcelo. Keď som bol lenivý alebo nemal náladu, často som sa pristihol pri tom ako obnovujem svoju nástenku už desiatykrát v tú istú hodinu. Keď som si Facebook odinštaloval, myslel som, že s tým prestanem. Namiesto Facebooku som však začal donekonečna skrolovať záložkou s odporúčanými fotkami na Instagrame. Zbavil som sa jednej závislosti, objavila sa nová. Respektíve, bola to tá istá závislosť, ktorá sa však prejavila niekde inde.
Prokrastinácie na Instagrame som sa zbavil asi až o 8 mesiacov neskôr, keď som zo svojho telefónu odinštaloval aj Instagram. Po asi mesiaci som ho znovu nainštaloval, pretože som mal šnúru prednášok po Slovensku a Čechách a vedel som, že budem chcieť občas pridať nejakú fotku. Pomaly však opäť začínam bezvýznamne skrolovať po Instagrame a tak premýšľam nad tým, že ho opäť odinštalujem. Alebo vieš čo? Odinštalujem ho hneď teraz…
Bum. Hotovo.
(Vieš o nejake mobilnej aplikácii, pomocou ktorej môžem plnohodnotne postovať na Instagram aj bez toho, aby som musel mať Instagram na mojom telefóne tiež? Daj mi prosím vedieť.)
Čím viac sú ľudia prepojení online, tým menej sú prepojení v reálnom živote
Mám taký pocit, že ľudia si myslia, že keď ťa sledujú na Facebooku, tak o tvojom živote vedia všetko. Keď sa potom stretnete osobne, tak sa ťa pomaly ani nemajú čo opýtať. Počas môjho „obdobia randenia“ na Taiwane som komunikoval s mnohými dievčatami. S viacerými sa mi stalo, že sme komunikovali veľa a často, ale potom ako sme sa skamarátili na Facebooku, naša písomná komunikácia začala stagnovať a z chatovania či výmen správ cez telefón sa stalo občasné likenutie fotky či statusu. Nestalo sa mi to raz, ani dvakrát.
Teraz, keď nesledujem Facebook nástenku a teda neviem, čo majú moji kamaráti nové (stále môžem ísť na ich profil, kde vidím všetko, ale to robím veľmi sporadicky), omnoho viac a častejšie si s ľuďmi, na ktorých mi záleží, píšem. Verím, že to, že neviem, čo majú nové, je výhodou, pretože sa ich na to môžem opýtať a tým rozvinúť konverzáciu. Keď dáš niekomu like na fotku alebo napíšeš nejaký komentár, tak ti ten človek možno odpíše, ale vaša komunikácia podľa všetkého skončí pri druhej alebo tretej reakcii iba likenutím tvojho komentára. Komentáre k statusom či fotkám jednoducho neboli vytvorené s cieľom osobnej komunikácie.
Tí, ktorým na tebe záleží, sa ti ozvú aj sami
Tak isto ako ty si spomenieš na ľudí, na ktorých ti záleží aj bez toho, aby si videl ich nové fotky na Instagrame, či ich status na Facebooku, tak aj ľudia, ktorým záleží na tebe, sa ti ozvú aj bez toho, aby si sa im neustále pripomínal. A tí, ktorí sa ti neozvú, na nich nezáleží.
Viem, že ako online podnikateľ a marketér by som sa mal svojim fanúšikom pripomínať často, ale čím ďalej, tým menšiu mám chuť to robiť. Pridávanie fotiek a očakávanie like-ov a komentárov sa stalo novodobou formou závislosti. Bohužiaľ, mnoho ľudí vyslovene premýšľa nad svojim životom vo forme predpokladaných srdiečok, ktoré môžu dostať.
„Dnes pôjdem do kaviarne, aby som si tam dala mandľové frappé a kokosovú tortu, ktoré potom nahodím na Instagram.“ #mojeraňajky #mňam
„Dnes pôjdem do gymu, aby som mal novú fotku na Instagram.“ #môjprogres #somsexi
V minulosti som to robil aj ja sám, no teraz to už tak nesilím. Tým, že nevidím, aké úžasné fotky pridávajú moji kamoši, nemám nutkanie sa porovnávať a taktiež pridávať svoje coolové fotky. Teraz tak robím skôr preto, že chcem niečo povedať, nie preto, že túžim po digitálnej láske.
Záver
Zamýšľam sa nad tým, aký by bol život v roku 2018, ak by Facebook prestal existovať. Boli by sme menej na telefónoch? Chodili by sme viac von a trávili viac času so svojimi priateľmi a rodinou? Je mi smutno vždy, keď vidím skupinu kamarátov v bare či kaviarni, no tí ľudia sú fyzicky síce spolu, ale každý vo svojom online svete. Akú má pointu byť fyzicky s niekým, zatiaľ čo cez telefón komunikuješ s niekým iným?
Prvou vecou, ktorú robím, keď sa s niekým osobne stretnem je, že si vypnem zvonenie na telefóne a ten schovám do svojho ruksaku. Nie do vrecka. Nie na stôl. Do ruksaku – tam, kde ho ani nevidím a ani nepočujem. A keď mi niekto zavolá (malá šanca – keďže skoro nikdy nezdvíham, ľudia sa naučili napísať mi a nevolajú) alebo napíše, odpoviem neskôr, keď už nebudem v spoločnosti iných ľudí.
Telefón by mal byť náš sluha, nie náš pán. Ja sám mám k tomu ešte stále ďaleko, ale mám o niečo bližšie ako som mal pred rokom.
A čo ty?
Ako ovplyvňuje Facebook či Instagram tvoj život? Ak máš skúsenosti s negatívnymi následkami používania sociálnych médií, ako ich riešiš?
– Lubo Jurík, 8. decembra 2017 v kaviarni Schoeller’s Coffee House, Trenčín
