Utečenecká kríza: Keď strach z neznáma vyhráva nad porozumením

Slovensko a celá Európa je vystrašená. Dôvodom je jedna z najväčších migrácií ľudstva v posledných desaťročiach. Čo ma mrzí a prečo píšem tento článok, sú reakcie mnohých Slovákov na utečeneckú krízu a utečencov samotných. Bohužiaľ, mnoho Slovákov hádže všetkých utečencov do jedného vreca s ekonomickými imigrantmi, či dokonca s teroristami.

„Ekonomickí imigranti“

Mnoho Slovákov akoby zabudlo na to, koľko nás emigrovalo do krajín so silnejšou ekonomikou a lepšími podmienkami na život. V začiatkoch 19. storočia to boli desaťtisíce Slovákov ročne. Spolu v tom období do USA zo Slovenska emigrovalo až do 500 000 Slovákov, čo vtedy tvorilo asi 15% celkovej slovenskej populácie! V posledných desaťročiach to sú tisíce Slovákov, ktorí žijú v iných krajinách Európy – zväčša s vyššou kvalitou života ako máme na Slovensku. My sami to robíme, prečo sme potom nešťastní z toho, keď to robia iní? Nie je to sebecké?

„Teroristi“

Áno. Väčšina teroristov sú moslimovia. To ale neznamená, že každý moslim je terorista. Na svete je 1.6 miliárd moslimov. Pritom stačí, aby jeden z nich urobil niečo šialené, a zrazu nenávidí moslimov celý svet.

To isté platí aj pre slovenských Rómov. Áno. Slovenskí Rómovia sú často nevzdelaní a vycucávajú tento štát v podobe sociálnych dávok a majú mnohé, prehnané nároky. To ale neznamená, že všetci rómovia sú takí a že by sme mali všetkých odsudzovať.

To isté platí pre hocijakú skupinu ľudí. Gayov (nie každý gay obťažuje iných), motorkárov (nie každý motorkár je hulvát, čo robí bordel), holohlavých (nie každý holohlavý je nacista), disko maniakov (nie každý disko maniak berie drogy) atď. Preto je škatuľkovanie nevhodné. Vzbudzuje bezdôvodnú nenávisť voči niekomu, koho si v živote nestretol, niekoho, koho absolútne nepoznáš. Je to logické? Má to význam?

 

Väčšina imigrantov prichádzajúcich do Európy zažila bolesť, strach a utrpenie, ktoré si my ani nevieme predstaviť.

Väčšina imigrantov, ktorých odsudzujeme, jednoducho túži po lepšom živote. Po bezpečnejšom živote. Je na tom niečo zlé?

Skutočné príbehy imigrantov do Európy

Autor svetoznámej Facebookovej stránky Humans of New York posledných pár týždňov cestoval po Európe a robil rozhovory s utečencami. Teraz vám niekoľko z ich príbehov prinášame v slovenčine.

S prekladmi príbehov mi pomohli moji kamaráti, za čo im úprimne ďakujem. Ich mená a odkazy na ich web stránky nájdete pri každom obrázku a príbehu.

 

„Môj manžel a ja sme predali všetko, čo sme mali, aby sme si mohli dovoliť cestu. V Turecku sme pracovali 15 hodín denne, kým sme nemali dostatok peňazí na to, aby sme mohli odísť. Pašerák nás na loď nalodil 152. Keď sme to uvideli, mnoho z nás chcelo ísť naspäť, avšak povedal nám, že každý, kto odíde, nedostane svoje peniaze naspäť. Nemali sme inú možnosť. Podpalubie aj paluba boli zaplnené ľuďmi. Vlny začali zaplavovať vnútro lode, a tak kapitán všetkým prikázal, aby vyhádzali svoju batožinu do mora. Narazili sme na skalu, ale kapitán nám povedal, aby sme sa nestrachovali. Boli sme v podpalubí, to sa začalo napĺňať vodou. Bolo tam príliš tesne na pohyb. Všetci začali kričať. Boli sme poslední, čo sa odtiaľ dostali živí. Môj manžel ma vytiahol von cez okno. V oceáne si vyzliekol svoju záchrannú vestu a dal ju nejakej žene. Plávali sme tak dlho ako sa len dalo. Po niekoľkých hodinách mi povedal, že už je príliš unavený na to, aby plával ďalej a že ide plávať na chrbte a oddýchnuť si. Bola taká tma, že sme nič nevideli. Vlny boli vysoké. Počula som, ako ma volá, ale vzďaľoval sa stále viac a viac. Nakoniec ma našli. Nikdy však nenašli môjho manžela.“ (Kos, Grécko)

Zdroj: Humans of New York
Slovenský preklad: Kristián Kusenda

 

„Pracujem ako prekladateľ. Viem, čím títo ľudia prechádzajú. Moja rodina ušla z Afganistanu, pretože Taliban chcel zabiť môjho otca. Do Grécka som prišiel pred 15 rokmi. Prišli sme po rieke z Turecka. Pokúšali sme sa kráčať v noci, ale vedeli sme, že nás chytia, pretože sme videli, ako na nás smerujú červené laserové svetlá. Pomedzi stromy sme videli žiaru okuliarov pre nočné videnie. Ale nikto k nám neprišiel, takže sme si mysleli, že sa nám to iba zdalo, a kráčali sme ďalej. Prišli sme k autu, ktoré bolo v priekope. Dvere malo otvorené, svetlá mu svietili. Mysleli sme si, že je vo vnútri niekto ranený a tak sme sa k autu rozbehli. Ale bola to pasca. Policajti sa na nás vyrojili z lesa. Veľakrát mi predtým hovorili, že ak nás chytia, ubijú nás. Ale bolo to oveľa horšie, než som si predstavoval. Správali sa k nám ako ku zvieratám. Nosili masky a rukavice, pretože sa nás báli čo i len dotknúť. Bolo to akoby sme ani neboli ľudia.“ (Kos, Grécko)

Zdroj: Humans of New York
Slovenský preklad: Magdaléna Vaculčiaková

 

“Videl som, ako armáda podpálila dom môjho suseda. Podpálili ho a odfotilo si ho, kým horel. Na druhý deň som ten istý dom videl v TV, akurát, že podľa titulku ho zničili “teroristi.” Armáda začala každý deň zatýkať 300 ľudí. Zatýkali každého. Po mňa si prišli počas Ramadánu. Jedol som s celou rodinou, keď sme zrazu vonku začuli auto. Vojaci rozkopli dvere a zaviazali mi ruky za chrbtom. Moje deti kričali. Vojaci povedali: “Vieme, že pracuješ pre opozíciu! Si terorista!” Vravel som im: “Prosím. Sme chudobní ľudia. Nič sme neurobili. Snažíme sa žiť.” Myslel som si, že svoju rodinu už nikdy neuvidím. Zobrali ma do väzenia a zaviazali mi oči. Musel som si kľaknúť na zem. Pýtali sa ma na opozíciu, ale ja nič som nevedel. Keď mi položili otázku, mal som iba dve sekundy na to, aby som im odpovedal predtým, ako ma kopli. Počas vypovedania ma celé hodiny mlátili. Prosil som ich, aby prestali. Sľuboval som, že im poviem, ak sa o niečom dopočujem. Potom mi pripevnili na telo káble. Púšťali do mňa elektrinu 25 sekúnd, potom prestali a spýtali sa ďalšiu otázku. Keď som povedal, že neviem, opäť pustili elektrinu. Nechali si ma tri dni. Keď ma konečne pustili, nedokázal som stáť. Šiel som domov a objal svoju rodinu, ale musel som ísť rovno do práce. Doma totiž nebola žiadna potrava a nikto nejedol celé dni.” (Lesbos, Grécko)

Zdroj: Humans of New York
Slovenský preklad: Simona Kusalova Vanco

 

„Mám 62 rokov. Pracoval som ako vládny úradník v Bagdade. Od suseda som sa dopočul, že jeden z členov milície (povstalcov) má v pláne ma zabiť. Myslel si totiž, že donášam informácie pre vládu. Nebola to pravda, ale to títo ľudia nepochopia, keďže sú nevzdelaní. Nemajú žiadne pravidlá. Neprijímajú žiadne dôvody. Musel som odísť, lebo by ma zabili. Nemohol som si dovoliť zobrať aj svoju rodinu. Dokonca som sa s nimi ani nerozlúčil. Ušiel som z domu okolo polnoci, lebo by som nedokázal vidieť moje deti plakať. Som tu úplne sám. Obzerám sa okolo a každého vidím s rodinou. Všetko, čo mám, je iba jedno lôžko.“ (Salzburg, Rakúsko)

Zdroj: Humans of New York
Slovenský preklad: Anonym

 

„Môj otec miloval deti. Ale ja som bola jeho obľúbenec, pretože som bola tá najmenšia. Vždy, keď sme niečo vyviedli, všetci boli potrestaní, okrem mňa. Keď som mala 15, zobral nás na nákupy do Bagdadu a povedal nám, aby sme počkali v aute kým on skočí na trh. Počuli sme hlučný výbuch. Vybehli sme z auta a bežali smerom, odkiaľ sme počuli zvuk. Kúsky tiel boli všade. Telo môjho otca ležalo na zemi s roztrieštenou hlavou. Časť jeho mozgu bola na zemi. Bola som mladá a naivná. Pamätám si, že som si hovorila: ‚To bude dobré. Potrebuje iba operáciu.'“ (Viedeň, Rakúsko)

Zdroj: Humans of New York
Slovenský preklad: Lubo Jurík

 

„Želám si, aby som pre ňu toho mohol urobiť viac. Jej život nebol ničím iným ako bojom. Nezažila žiadne šťastné chvíle. Nikdy nemala šancu ochutnať detstvo. Keď sme nasadali na plastovú loď, počul som ju povedať niečo, čo mi zlomilo srdce. Videla, ako jej matku ušliapava dav, a zakričala: ‚Prosím nezabíjajte moju matku! Zabite radšej mňa!'“ (Lesvos, Grécko)

Zdroj: Humans of New York
Slovenský preklad: Lubo Jurík

 

Záver

„Hlavným zmyslom nášho života je pomáhať ostatným. A ak im nevieš pomôcť, tak im aspoň neubližuj.“ ― Dalajláma XIV

Nenávisť je jedna z najhorších ľudských emócií. Je deštruktívna. Nič nerieši. Spôsobuje iba bolesť. Verím v to, že každý z nás môže byť lepším človekom. Každý z nás môže byť o niečo láskavejší. Každý z nás môže mať o niečo viac porozumenia pre druhých a pre ich problémy. Buďme lepší ľudia. Pomôžme, keď môžeme, a keď nemôžeme, tak aspoň neubližujme.

– Lubo Jurík, 18. október 2015, v Taipei v Taiwane

Poznámka: Úvodná fotka je iba ilustračná, nie sú na nej utečenci, ale obyvatelia Srí Lanky pri svojom príbytku.

Poznámka 2: Všetky nenávistné komentáre pod týmto článkom či na Facebooku budú vymazané.