Čo som sa naučil počas prednáškového turné s cestovateľským festivalom Cestou Necestou

Počas októbra a novembra 2017 som prednášal v desiatich mestách Slovenska s cestovateľským festivalom Cestou Necestou. V minulosti som už niekoľkokrát prednášal, no teraz som mal prvýkrát možnosť prednášať to isté až v desiatich rôznych mestách Slovenska. Medzi ne patrili väčšie mestá ako Bratislava, Košice, Banská Bystrica a Žilina, ale aj menšie mestá ako Nové mesto nad Váhom, Brezno, Poprad či Pezinok. Bola to pre mňa zaujímavá, no taktiež poučná skúsenosť a v tomto článku sa dozvieš, čo som sa vďaka nej naučil.

Zdanie často klame

Jedným z najväčších prekvapení pre mňa bolo, že som po skončení mojej prednášky nedokázal správne predpokladať, ako sa ľuďom moja prednáška páčila a či si budú kupovať moje produkty. Na podujatiach som predával ako svoj online kurz o zarábaní na internete Zarábaj Ako Pán™, tak aj moju novú knihu Láska k Aziatkám. V niektorých mestách som mal z mojej prednášky a reakcií ľudí počas prednášky aj po nej veľmi dobrý pocit, ale nepredal som ani jednu knihu či kurz. V inom meste som mal počas prednášky veľmi zlý pocit. Ľudia sa na mojich vtípkoch smiali menej, mali menej otázok a ja som si myslel, že sa im moja prednáška nepáči, no v tom meste som predal 14 kníh a 1 online kurz. Doteraz tomu nerozumiem.

Tvoja práca sa nikdy nebude páčiť každému

Očakávať, že tvoj kreatívny výtvor, nech už je ním čokoľvek, sa bude páčiť všetkým, ktorí s ním prídu do styku, je veľmi rýchlo cestou k depresii a vyhoreniu. Vždy sa nájde niekto, kto nebude s tvojim dielom alebo s tvojim výkonom z nejakého dôvodu spokojný. Na to nadväzuje aj ďalšie moje ponaučenie.

Nesnaž sa vyhovieť každému

Niekto na moju prednášku povedal, že tam bolo málo fotiek, iný zase, že tam bol fotiek dostatok. Niekto povedal, že tam bolo veľa príbehov o ženách, iný povedal, že tam mohlo byť toho o ženách a vzťahoch povedaného viac. Niekomu prekážalo, že som bol vraj na príliš veľa fotkách odfotený ja sám, iným sa naopak páčilo, že moja prednáška bola osobná. V skratke, nikdy nevyhovieš každému a snažiť sa o to z tvojej práce urobí nudný, priemerný výtvor, ktorý nie je ani osobný, ani ničím výnimočný.

Nikdy nevyhovieš každému a snažiť o to z tvojej práce urobí nudný, priemerný výtvor, ktorý nie je ani osobný, ani ničím výnimočný.

Kritiku prijímaj s nadhľadom

V minulosti som bral všetku kritiku extrémne osobne. Zamýšľal som sa nad ňou celé dni a premýšľal som, čo by som mal zmeniť, aby sa moja práca páčila každému. Aj vďaka turné s festivalom Cestou Necestou dnes už viem lepšie. Názor niekoho iného na teba totiž často nie je odrazom teba, ale jeho samého.

Ľudia často projektujú na iných ich osobné problémy a neistoty. Keď sa niekto snaží splývať s davom, môže mu tvoj individualizmu a sebadôvera prekážať. Taký človek ti potom môže povedať, že sa chvastáš alebo sa ukazuješ, čo teba môže raniť.

Je všetka kritika zlá? Nie. Je veľký rozdiel medzi kritikou, kedy niekto na teba prezentuje svoje vlastné hodnoty či neistoty, a konštruktívnou kritikou. Rozdiel je v motivácii. V tom prvom prípade ťa daný človek negatívne kritizuje predovšetkým preto, aby sa on sám cítil lepšie. Má v sebe niečo toxické a tou kritikou tú toxicitu, ten jed, prenesie na teba. Pri konštruktívnej kritike je motiváciou daného človeka pomôcť ti k osobnostnému rastu. Ten prvý ťa chce zhodiť, aby sa on sám cítil lepšie, zatiaľ čo ten druhý ti podáva pomocnú ruku.

Príklady negatívnej, toxickej kritiky:

„3 roky digitálneho nomáda v ďalekej Ázii – toto nebolo o cestovaní. Mrzí ma, že som si zakúpila lístok. Odpad.“

Príklad konštruktívnej kritiky:

„V prednáške mohlo byť viac praktických informácií pre cestovateľov, ktorí chcú do daných krajín vycestovať.“

Konštruktívna kritika je dobrá a ja sám ju vítam a cením si ľudí, ktorí mi venujú svoj čas a energiu a snažia sa mi pomôcť. Keď však dostaneš nejakú toxickú kritiku, iba sa na nej zasmej a zabudni na ňu.

Je veľký rozdiel medzi kritikou, kedy niekto na teba prezentuje svoje vlastné hodnoty či neistoty, a konštruktívnou kritikou. Ten prvý [človek] ťa chce zhodiť, aby sa on sám cítil lepšie, zatiaľ čo ten druhý ti podáva pomocnú ruku.

Čím si populárnejší, tým budeš mať viac kritikov/haterov

Obyčajní, priemerní ľudia nezaujímajú nikoho. Keď sa však začneš vyskytovať pred zrakmi stále väčšieho a väčšieho publika, bude rásť nielen počet ľudí, ktorí sú tvojou prácou nadšení, ale aj počet ľudí, ktorých začneš štvať. Ako som spomínal v jednom z predchádzajúcich bodov, tvoja práca sa nikdy nebude páčiť všetkým, a tak je štatisticky zrejmé, že čím viac ľudí sa o tebe dozvie, tým viac kritiky dostaneš.

Ovládať základy psychológie a reči tela je nesmierne hodnotné

Každý, kto niečo predáva – a to je v dnešnej dobe každý, aj zamestnanci alebo študenti – vie využiť psychológiu a „vedu reči tela“ vo svoj prospech. Keď prednášaš pred ľuďmi, je pre teba dôležité vedieť, či sa tvojim poslucháčom/divákom tvoja prednáška páči alebo nie. Či s tebou súhlasia alebo majú iný názor. Či sú zaujatí alebo sa nudia. Keď po prednáškach networkuješ a rozprávaš sa s ľuďmi, s ktorými si sa práve stretol prvýkrát, vďaka pozorovaniu ich reči tela taktiež môžeš „vycítiť“ ako na nich tvoj prejav a tvoje názory pôsobia. A taktiež, môžeš si uvedomiť a rýchlo analyzovať svoje vlastné správanie a reč svojho tela.

Ak máš záujem sa o reči tela toho dozvedieť viac, skvelým štartom je kniha od Allan Pease – Veľká kniha reči tela.

Čím častejšie sa vystavíš svojmu strachu, tým menší bude mať na teba vplyv

Pred prvou prednáškou som bol nesmierne nervózny. Doslova som išiel do backstagu a tam moju nervozitu predýchaval. Pred mojou deviatou či desiatou prednáškou som bol stále nervózny, ale omnoho, omnoho menej. A to bolo cítiť aj z môjho prednesu. Bol som uvoľnenejší, menej stuhnutý, rozprával som pomalšie, robil som dlhšie pauzy medzi jednotlivými vetami a všeobecne som sa viac s mojím prednesom hral a viac si to všetko užíval.

Už dávno hovorím, že najlepším spôsobom ako prekonať svoj strach, je vystaviť sa mu, a vystaviť sa mu často. Funguje to pri strachu zo súdenia inými, strachu z verejného vystupovania, strachu z fotoaparátu a kamery, či pri hocijakom inom strachu. Bojíš sa? Urob to aj tak a uvidíš, že nabudúce to bude o niečo jednoduchšie.

Bojíš sa? Urob to aj tak a uvidíš, že nabudúce to bude o niečo jednoduchšie.

Počítaj s tým, že sa stane niečo, s čím si nepočítal

Buď pokojný, aj keď sa počas tvojej prednášky stane niečo nečakané. Na druhej prednáške v mojom živote som bol v úvode nervózny a mal som sucho v ústach. Napil som sa vody a tá mi zabehla takým spôsobom, že som sa nemohol asi 5 sekúnd nadýchnuť a ďalších asi 10 sekúnd nič povedať. Pritom na mňa v tej malej miestnosti pozeralo asi 50 ľudí. Mohol som zastresovať a od hanby odtiaľ utiecť, alebo som mohol jednoducho pokračovať vo svojej prezentácii akoby sa nič nestalo. Ja som si vtedy vybral to druhé. A ver mi, že nikto mi po prednáške tento incident ani len nespomenul. Dnes, o rok neskôr, som verím tomu jediný, kto si na to pamätá.

Počas mojej poslednej prednášky na festivale Cestou Necestou mi zamrzla pri prehrávaní jedného videa prezentácia. A práve v tomto meste nebol počítač, z ktorého sa moja prezentácia spúšťala, priamo na pódiu. Okrem toho v miestnosti ani nebol žiadny organizátor, ktorý by mi s mojím problémom pomohol. V tej situácii som taktiež mohol zastresovať a iba na pódiu stáť ako stĺp a čakať na zázrak. Ja som však vysvetlil divákom, čo sa stalo a zišiel z pódia k počítaču tento problém vyriešiť. Keď po chvíli ticha prišiel k počítaču aj samotný organizátor podujatia, vyriešenie daného problému som nechal na neho a išiel späť na pódium, kde som divákov vyzval k otázkam. Naša diskusia tak zaplnila čas, ktorý by bol inak iba nepríjemným, trápnym tichom.

Keď sa ti stane niečo podobné, uvedom si, že tvoji diváci sú taktiež ľudia. Keď im ľudsky vysvetlíš, čo sa stalo a ospravedlníš sa, tak to pochopia a nebude to pre nich nepríjemným zážitkom. Buď ľudský, ľudia to ocenia.

Buď ľudský, ľudia to ocenia.

Záver

Navštíviť v priebehu jedného mesiaca 10 miest v rôznych častiach Slovenska mi dalo zabrať. Na konci som už bol vyčerpaný a tešil som sa na to, že budem mať opäť viac času na seba a na svoje projekty. Zároveň mi však bolo smutno z toho, že sa moja prednášková šnúra končí a už nebudem mať možnosť cestovať po Slovensku a stretávať množstvá skvelých ľudí z rôznych častí našej krajiny.

Pred každou prednáškou som mierne nervózny, no ten pocit ku koncu prednášky a po nej je na nezaplatenie. Bude mi to chýbať, hlavne teraz, keď odchádzam po roku zo Slovenska a tak skoro prednášať podľa všetkého nebudem.

Moje turné s Cestou Necestou bolo skvelou skúsenosťou. Som vďačný Mišovi Knitlovi, že mi dal tú príležitosť. Som vďačný, že som ho mal možnosť lepšie spoznať, že som stretol množstvo skvelých ľudí, a že som sa niečo nové vďaka tej skúsenosti naučil.

– Lubo Jurík, 25. januára 2018 vo vlaku Žilina – Praha