Strach z toho, že ma budú iní súdiť, mám celý svoj život. Iba nedávno som ho ale začal prekonávať a postupne riešiť to, čo si o mne myslia iní, stále menej a menej. Tento článok je o tom, ako strach zo súdenia inými vzniká, ako ti podľa všetkého ovplyvňuje život a čo musíš urobiť preto, aby si sa naučil prestať riešiť to, čo si o tebe myslia iní ľudia. Plus, v článku nájdeš aj niekoľko zábavných fotiek a videí a bonus iba pre čitateľov Sám Sebe Pán.
Ako strach zo súdenia inými vzniká?
Netuším, prečo je tento strach vo mne taký silný. Možno je to tým, ako som bol vychovaný, či v akom prostredí som vyrastal. Pred 20 rokmi bolo také normálne deťom hovoriť, aby niečo nerobili, pretože čo by si potom o nich pomysleli iní. „Daj si tie nohavice vyššie, čo si o tebe pomyslia ostatní.“, „Chovaj sa slušne, čo si o tebe pomyslia ostatní.“, „Musíš ísť do kostola, inak o tebe bude hovoriť celá dedina ako o zlom chlapcovi.“ a podobne. Určite si sami spomeniete na množstvo podobných hlášok, ktoré ste počúvali od svojich rodičov, starých rodičov či učiteľov v škole.
Možne je to tým, že ohováranie vždy bolo a je slovenským národným športom. Nikto nechce byť ohováraný a nikto nechce, aby si niekto iný o ňom myslel niečo zlé, a tak sa všetci bojíme toho, čo si o nás kto myslí.
Možno to je tým, v akom školskom systéme som vyrastal. Učitelia nás súdili nie len podľa toho, čo sme vedeli, ale aj (a často hlavne) podľa toho, ako sme sa správali či ako sme boli oblečení. „Nedávaj si to staré tričko, čo si o tebe pomyslí učiteľka“. A sme pri tom istom.
Možno je to tým, že deti sú k sebe často hnusné a navzájom sa jeden druhému posmievajú. Tínedžeri to nerobia tak priamočiaro ako deti, ale taktiež jeden druhého súdia. A potom sa divíme, že z nás vyrastajú vystresovaní dospeláci, ktorí majú obavy z názorov iných ľudí, ktorých možno ani nepoznajú, a ktorý sa chcú silou mocou všetkým páčiť.
Ako mi strach z toho, čo si o mne myslia ostatní, ovplyvňuje život
Stáva sa mi až príliš veľa krát, že chcem niečo urobiť, ale neurobím to iba preto, že mám vnútorný strach z toho, čo si o tom alebo o mne pomyslia iní ľudia.
Chcete príklad? OK. Napíšem nový článok s výrazným názorom a obávam sa toho, že sa mojim čitateľom nebude páčiť, alebo že ma na základe neho budú súdiť. Tento strach som mal, keď som publikoval môj článok o tom, že som prestal byť veganom, o tom, že som divný, či o tom, že nechcem byť iba jej kamarátom.
Chcete ďalší príklad? Chcem osloviť dievča, pretože sa mi páči, ale neurobím tak, pretože nie je sama. Bojím sa toho, že ak ma odmietne, prizerajúci sa ľudia okolo ma budú súdiť alebo sa mi smiať.
Chcete ďalší príklad? Žiadny problém. Celý život mám strach z kamery či verejného vystupovania. Tento strach v niektorom z neskorších článkov rozoberiem do detailov, ale jeho prvotnou príčinou je strach z toho, že niekto bude môj výkon súdiť.
Dokonca aj keď som v prostredí ľudí, ktorých absolútne nepoznám a ktorých pravdepodobne nikdy nestretnem (na príklad na párty na pláži na jednom z najturistickejších ostrovov Thajska), aj tak neurobím to, čo chcem, pretože sa obávam toho, že sa na mne budú druhí zabávať. Pamätám si, ako sa mi na základnej škole smiali dvaja chalani – typickí grázlici. Bol som z toho vtedy hrozne nešťastný a keďže si to pamätám aj teraz, o zhruba 15 rokov neskôr, verím, že to je jedným z hlavných príčin môjho strachu z toho, že ma budú iní ľudia súdiť alebo sa mi posmievať.
Ako chcem strach zo súdenia inými poraziť?
Každopádne, aktuálne je úplne jedno, aký je pôvod môjho strachu. Dôležité je to, že tento strach ovláda až príliš mnoho môjho života a že to chcem zmeniť.
Ako? Som rád, že sa pýtaš. Tým, že sa aktívne vystavím situáciám, kde budú mať iní ľudia možnosť ma súdiť. Teóriu ovládam dobre. Viem, že ľudia sa zaujímajú najviac o seba a že teba si vo väčšine prípadov ani nevšimnú. A ak si ťa aj všimnú, tak ťa len zaregistrujú a vrátia sa k tomu, čo robili predtým, bez akéhokoľvek náznaku súdenia.
Comfort Zone Crushers
Pred niekoľkými mesiacmi som sa dostal k tejto TED prezentácii, kde Till hovoril o tom, že ľahnúť si na zem na 30 sekúnd je skvelým spôsobom toho, ako sa stať viac sebavedomím a prestať riešiť to, čo si o tebe myslia iní. Odvtedy som mal v pláne niečo podobné urobiť, no nikdy som sa k tomu nedostal. Vždy som si našiel výhovorku, prečo to neurobiť teraz, ale radšej nabudúce. Nedávno ale Till prišiel s výzvou, ktorá mi zmenila život a ktorá inšpirovala aj tento článok.
7-dňová výzva
Cieľom danej výzvy bolo urobiť 4 rôzne aktivity, ktoré sú skvelé pre zvýšenie sebavedomia a pre odbúranie strachu z toho, čo si o nás myslia iní ľudia. Každý druhý deň každý z nás dostal email, kde bola nová výzva, na ktorej dokončenie sme mali nasledujúcich 48 hodín. Mimochodom, nikto z nás nevedel, aké úlohy nám Till dá. To bolo na tom to najzábavnejšie, no zároveň aj trochu strašidelné.
1. výzva: Ľahni si na zem na preplnenom mieste
Prvou výzvou bolo ísť niekam, kde je veľa ľudí, a ľahnúť si na zem. Len tak, bez dôvodu a bez vysvetľovania.
Ja som sa rozhodol ísť do jednej z najpopulárnejších štvrtí v meste, do časti Ximen, ktorá je najväčšou pešou zónou v Taipei a ktorá je známa pre svoje množstvo kinosál, obchodov, jedla či barov.
Už cestou metrom do Ximenu som bol nervózny. Uvedomoval som si totiž, čo idem urobiť, a to vo mne vyvolávali striedavo pocity neistoty, obáv a smiechu. To, čo som išiel urobiť, bolo totiž šialené.
Keď som dorazil do štvrti Ximen, ktorá sa akurát zapĺňala ľuďmi, chodil som dookola a hľadal vhodné miesto. Nevedel som ale nájsť podlahu, ktorá by nebola špinavá či po ktorej by nechodili autá. Nakoniec som našiel vhodné miesto pred jedným veľkým nákupným centrom. Vtedy som sa zľakol a našiel si výhovorku, že sa pozriem ešte niekde inde a nájdem lepšie miesto. Ako hovorím, bola to výhovorka. Bál som sa. Po pár metroch som si ale uvedomil, že nič lepšie už nenájdem a tak som sa otočil a išiel k miestu, kde som mal v pláne si ľahnúť.
Bol som naozaj nervózny, ale urobil som to tak či tak. Ľahol som si na zem.
Mnoho ľudí si ma všimlo a začali na mňa pozerať. Po chvíľke zo mňa nervozita opadla a začal som sa usmievať na ľudí, čo sa na mňa pozerali. Vďaka tomu sa mnoho ľudí taktiež usmialo.
Po chvíli vyšiel z nákupného centra ochrankár. Povedal mi, že nemôžem ležať na zemi. Ja som ostal ležal a rozprával sa s ním. Povedal som mu, že si potrebujem na chvíľu oddýchnuť a že nemôžem ísť na cestu, lebo tam chodia autá. On mi hovoril, že je nebezpečné, keď ležím na chodníku, pretože ľudia sa môžu o mňa potknúť alebo na mňa stúpiť :D Poprosil som ho, aby ma nechal teda ležať ešte 1 minútu, že potom odídem. Povedal asi 4 či 5 krát nie, no nakoniec súhlasil a odišiel.
Po minúte oddychovania na zemi a usmievania sa na prekvapených okoloidúcich som sa posadil a ďalších 10 minút som si čítal.
Cítil som sa skvelo, hrdý na seba a na to, že som prekonal svoj vlastný strach. Dal som si v kaviarni sójové latte a cestou domov metrom som sa rozhodol urobiť niečo navyše. V poloprázdnom vlaku som sa rozhodol, že si sadnem na zem, presne uprostred, a to aj napriek tomu, že bolo okolo mňa mnoho voľných sedadiel. Niektorí sa na mňa pozerali, ale väčšinu to absolútne nezaujímalo.
2. výzva: Daj kompliment okoloidúcemu
Prvá výzva bola pre ma náročná, ale tá druhá mi dala naozaj zabrať. Pointou bolo dať niekomu na ulici nejaký kompliment. Napríklad niečo v štýle „Páči sa mi tvoja bunda. Kde si ju kúpil.“ Trvalo mi niekoľko dní, kým som sa odhodlal. Povedať niečo cudziemu človeku je omnoho náročnejšie ako niečo urobiť (napríklad ľahnúť si na zem). Taktiež môjmu strachu nepomáhalo to, že viem, že v Taiwane možno 95% ľudí nehovorí po anglicky, a keď aj niečo vedia, tak sa veľmi hanbia.
Nasledujúcich niekoľko dní som hľadal „toho pravého človeka“, ktorému niečo povedať. Bol to ale iba môj spôsob prokrascinácie. Perfektná situácia nenastane nikdy. Dobrá situácia nastane často, ale niekedy stačí iba moment zaváhania a daná možnosť je preč.
Všimol som si jedno pekné dievča v obchode, vedľa ktorého som prechádzal. Vtedy som na semafore dostal červenú. Vedel som, že mám minimálne 90 sekúnd čas. Vtedy som sa rozhodol ísť do daného obchodu a danej slečne povedať, že dobre vyzerá. Lenže slečna nehovorila po anglicky ani slovo. Ani slovu beautiful nerozumela. Tak som z vaku vytiahol môj telefón a danú frázu jej preložil do čínštiny. Ona sa usmiala a poďakovala. Ja som povedal, že to je všetko, pozdravil sa a odišiel. Som si istý, že o tom neskôr hovorila všetkým svojim kolegom či kamarátkam.
3. výzva: Urob si selfie s neznámym človekom
Urob si selfie fotku s niekým, koho nepoznáš. Ďalšia z úloh, ktorá mi dala zabrať. Opäť som hľadal toho perfektného človeka a odkladal som to.
Medzitým som bol pozvaný na narodeninovú párty mojej kamarátky. Bolo to presne 1 týždeň pred Helloweenom, ale naša kamarátka nás požiadala, aby sme si priniesli nejaké Helloweenske čiapky. Vtedy ma napadlo, že je to pre mňa skvelá možnosť ako opäť vystúpiť zo zóny môjho pohodlia. Rozhodol som sa mať moju pirátsku čiapku na hlave po celý čas mojej prepravy na miesto stretnutia.
Túto trapácku čiapku som mal na hlave už keď som vyšiel z domu. Musel som ísť dvomi rôznymi metro vlakmi, čo mi spolu trvalo asi 30 minút. Bol piatok večer, čas, kedy je metro v Taipei naozaj preplnené. Všetci išli domov zo školy alebo z práce.
Odkedy som vyšiel z domu, ľudia na mňa pozerali. Deti, mladí, starí, skoro všetci. Keďže som vysoký a v Taiwane som cudzinec, každý si ma ihneď všimol. Vo vlaku som čiapkou búchal do úchytov, čo urobilo celú situáciu ešte trápnejšou.
Vo vlaku som si všimol jednu slečnu, ktorá si robila selfies. Keď sa odfotila asi 6 krát, prišiel som za ňou s otázkou, či si chce urobiť aj spoločnú selfie. Jej odpoveď bola rázne NIE. Dokonca aj zakývala hlavou. Očividne sa nechcela vo vlaku plnom ľudí fotiť s niekým, koho nepozná a kto má na hlave pirátsku čiapku.
Po 30 minútovej jazde metrom som sa ocitol na stanici, kde som sa mal stretnúť s mojimi kamarátmi. Táto stanica je v lokalite, ktorá je populárnou časťou Taipei pre nočný život. Keďže už bol skorý večer, všade okolo mňa bolo kopec mladých ľudí a neuveriteľne veľa nádherných, vyparádených dievčat. A ja som tam stál s pirátskou čiapkou na hlave, pozeral sa po ľuďoch a usmieval sa. Niektoré ich pohľady vyzerali akoby videli šialenú osobu. Na niektorých bolo vidieť, že je pre nich nepríjemné, že vidia niečo také nezvyčajné. Akoby to bola chyba v Matrixe, niečo, čomu sami nerozumeli, a to im spôsobovalo nepokoj. No mnohí iní sa usmievali.
Potom som sa usmial na jedno dievča, ktoré prechádzalo okolo mňa. Ona sa usmiala tiež. Po pár krokoch sa zastavila, otočila a prišla ku mne. S úsmevom na tvári sa ma opýtala, či sa môže so mnou odfotiť.
Okrem tejto peknej fotky som získaj aj jej kontakt. Možno začnem nosiť pirátske čiapky častejšie.
Mal som síce selfie fotku s neznámou osobou, ale ja som nebol ten, kto tú osobu požiadal. Preto som stále nebol spokojný.
O pár dní neskôr som pri vchode do metra čakal na moju kamarátku. Hľadal som niekoho, s kým sa odfotím. Po pár minútach kúsok odo mňa, na ceste, zastavil párik na skútri. Dostali červenú na semafore. Spojili sa nám pohľady. Vtedy som sa postavil a prišiel ku nim. Po anglicky hovorili iba trochu, ale nakoniec súhlasili s tým, že sa so mnou odfotia. Keď som vytiahol telefón, akurát dostali zelenú. Boli ale takí milí, že sa so skútrom posunuli bližšie k okraju cesty, aby sa so mnou mohli odfotiť.
Mimochodom, presne vtedy, keď som sa s nimi fotil, prišla moja kamarátka, na ktorú som čakal. Potom sa ma opýtala, či ich poznám. Mali ste vidieť jej reakciu, keď som odpovedal, že nie.
4. výzva: Kráčaj po ulici s rukami nad hlavou
Táto výzva je naozaj smiešna. Osobne mi ale robila najmenší problém. Možno preto, že som nemusel priamo s nikým komunikovať, ale možno aj preto, že už som mal niekoľko výziev za sebou a začínal som si zvykať na to, že nemám toľko riešiť, čo si o mne kto myslí.
S natočením videa mi pomohla kamarátka. S rukami nad hlavou som prešiel cez prechod pre chodcov cez hlavnú cestu, opäť v populárnej štvrti. Cestou som sa pozeral na ľudí idúcich oproti mne, či na desiatky skútristov čakajúcich na červenej.
Najlepšia časť ale príde až teraz. Potom, ako sme prešli na druhú stranu cesty, mi kamarátka hovorí, že započula ako sa o mne rozprávali dve dievčatá. Jedna z nich povedala tej druhej: „Ten chalan je celkom fešák, že?“. A tá druhá súhlasila. Toto je úplne posledná vec, ktorú by som očakával, že sa stane, keď kráčam po ulici s rukami nad hlavou.
Záver
Už teraz viem, že mi tieto výzvy zmenili život.
Na narodeninovej párty mojej kamarátky sme na ceduľku vedľa nášho stola napísali „Free hugs here“ („Objatia zadarmo tu“). Keď si to všimla jedna z barmaniek, natiahol som ruky a objali sme sa. Pár minút na to sme všetci desiati dostali drink zadarmo! Takú hodnotu má, keď niekomu vyčaruješ na tvári úsmev.
Pred pár dňami som sa zase v posilňovni prihovoril naozaj krásnej dievčine. Mal som z toho stres a predtým by som to neurobil, ale teraz som sa prekonal. A vieš čo? Nie len že hovorí plynule po anglicky a super sme si pokecali, ale dala mi aj na seba kontakt.
Nedávno som si v preplnenom kníhkupectve ľahol na pár minút na zem, pretože ma už z čítania po sediačky bolel chrbát. Dokonca som si ani nevšimol, že ma vtedy kamarátka odfotila, naozaj som sa totiž sústredil na knižku a nič iné som neriešil. Keď jedna okoloidúca povedala nahlas „Seriously?!“ („To vážne?“), posadil som sa s kamoškou sme sa museli smiať. Vôbec som neriešil, že jej to vadí. Bolo mi to skôr smiešne.
Pointou tohto článku je nasledovné: Strach a obavy nám uberajú šťastie. Keď neurobíme niečo, čo chceme urobiť, nemôžeme byť totiž šťastní. Byť šťastný je právom každého jedného človeka žijúceho na tejto planéte. Preto, ak sa berieš až príliš vážne a ak veľmi riešiš, čo si o tebe kto myslí, obmedzuješ samého seba. Nauč sa prestať riešiť názory ostatných a to, čo si o tebe myslia. Napríklad aj takýmito pre niekoho možno šialenými výzvami. Žijeme iba raz, tak nech to stojí za to!
– Lubo Jurík, 30. november 2015, Taipei, Taiwan
