2 krát ma bodli nožom v nočnom klube na Taiwane. Čo mi táto skúsenosť dala do života?

Je Halloweenska noc a my sme v jednom z luxusných podnikov v centre hlavného mesta Taiwanu, Taipei. Predtým hral nejaký americký alebo anglický dj, o ktorom som nikdy predtým nič nepočul, ale keď začal naživo beatboxovať, ostal som v nemom úžase. Klobúk dole. Teraz sú zhruba 4 hodiny ráno, no klub je stále preplnený. Niekoľko z mojich kamošov už išlo domov, no my zvyšní siedmi sme sa stále bavili.

Niekoľko ľudí z našej partie si odskočilo, a my ostatní sme sa presunuli na iné miesto, kde sme ich čakali. Vedľa nás bola zavesená nejaká halloweenska figurína, ktorej šaty vyzerali ako vlasy. Chvíľu som sa s nimi hral a potom som jednou rukou pritlačil k sebe a zdvihol jednu z mojich kamarátiek, ktorá bola príliš nízka na to, aby na danú figurínu dočiahla. Vtedy ju asi napadlo, že mám dostatočnú silu, aby som ju odniesol na ramenách. S jej nápadom, mierne podnapitý, súhlasím, ona mi pomocou sedačky neďaleko nás vylieza na plecia. Spolu takto chvíľu tancujeme.

O moment k nám rýchlym krokom prichádza ochranka a razantne nám dáva najavo, že to nie je v poriadku a že ju mám dať okamžite na zem. Idem si sadnúť na sedačku za mnou, aby mohla moja kamoška zosadnúť, ale keď sa mierne predkloním, ona spanikári a začne kričať. Upokojím ju, hovorím, že je všetko ok, sadám si na sedačku a ona zosadá. Ochrankár sa na mňa škaredo pozrie a odchádza.

O pár sekúnd na to na mňa vyskočí chalan z boxu, vedľa ktorého sa toto celé udialo. Je agresívny, niečo mi po čínsky (asi) hovorí a sáče ma. Vidím, ako začínajú vstávať od stola aj jeho kamaráti a je mi jasné, že toto sa dobre neskončí. Pýtam sa chalana, čo som urobil a pomaly cúvam. Očakávam, že dostanem na tvár. Chalan ma neudrel, ale rukami mi smeroval na tvár, tak som mu ich chytil. V tom momente prišiel z boku druhý chalan a odzadu ma 2 krát bodol nožom do nohy. Ja som si to ani nevšimol. Iba som zbadal na zemi (alebo na stole?) niečo, čo vyzeralo ako pero. Možno 0,5 cm hrubé, ale dobrých 12 cm dlhé. Áno, to bola tá zbraň, ktorou ma bodol. Dva krát, aj keď na to som prišiel až o deň neskôr, keď som si prvý krát videl rany.

To, že ma niekto bodol, som vôbec necítil. Všimol som si iba to, že krvácam z nohy. A riadne. Krv ukazujem ochrankárovi, ktorý už vtedy stál vedľa. Najskôr na mňa iba zízal. Asi si myslel, že tá krv je falošná, veď je Halloween. Keď mu došlo, že naozaj krvácam, zobral ma niekam do zákulisia klubu, kde mi dali prvú pomoc (rozumej servítky a škrtidlo na nohu).  Nasledovala cesta do nemocnice a čistenie a zašívanie. Naša halloweenska noc sa skončila predčasne.

Nahlásil som to na políciu?

Predpokladám, že tvoja prvá otázka bude znieť, či som volal policajtov. Tak ti ju hneď aj zodpovedám. Nie. Prečo? Pretože nemám záujem narobiť si nepriateľov v krajine, ktorej jazyk neovládam, a to už vôbec nie, ak sa jedná o nejaký lokálny gang, či majiteľov luxusného podniku s kopou peňazí (a moci). Taktiež neviem, ako sa podobné situácie na Taiwane riešia a či to má vlastne význam. Stráviť na polícii hodiny a potom chodiť na predvolania a pojednávania, no pritom stále s nejasným koncom, ma tiež nelákalo.

Minulý rok nejakí gangstri presne pred tým istým nočným klubom zbili na smrť policajta v civile. Hovorí sa, že bol skorumpovaný či v niečom zapletený, ale to je mi jedno. Vraj okolo 50 členov gangu ho zmlátilo tyčkami, ktoré sa pred klubom používali na usmernenie davu čakajúceho na vstup do budovy. Neviem, či to boli tí istí ľudia, s ktorými som mal dočinenia ja, a ani to nechcem vedieť. Myslím ale, že toto bol hlavný dôvod toho, prečo majitelia klubu nechceli, aby sa o tomto incidente nikto dozvedel.

Čo som sa vďaka tejto skúsenosti naučil

Prečo vám tento príbeh hovorím? Nie, určite nie preto, aby ste ma ľutovali. Určite nie preto, aby ste sa báli cestovať do Taiwanu. Taiwanci sú neuveriteľne milí a priateľskí a za tým si stále stojím. Dôvod, prečo vám teraz píšem, je ten, že som sa vďaka tomuto incidentu opäť niečo naučil.

Nikdy nevieš, s kým máš dočinenia

Keď si doma, ale hlavne keď si v zahraničí, ty sám netušíš, čo sa niekomu nemusí na tvojom správaní páčiť. Verím, že toto bola naozaj iba hlúpa zhoda náhod a že štandardne na Taiwane ľudia nebodajú ľudí len tak bez dôvodu. Chlapci mali vypité a možno aj nejaké tie drogy (kto vie?), tak si neuvedomili, čo za hlúposť to robia.

Pointou je, že niekedy nie je najlepšie byť stredobodom pozornosti – aj keď viem, moje blond vlasy a moja výška tomu v Ázii moc nepomáhajú. Teda, to, že si ma ľahko všimnú dievčatá, mi nevadí. Vadí mi iba to, že si ma ľahko všimnú aj ľudia, ktorým môže prekážať, že sa zabávam s „ich“ dievčatami. Mimochodom, mnoho Taiwancov nie je veľmi nadšených z toho, že sa Taiwankám páčia cudzinci. Bohužiaľ pre nich, toto nie je naša vina, ale ich. Taiwanské dievčatá sa rozhodujú samé, s kým budú tráviť čas – nikto z cudzincov ich k ničomu nenúti.

Dokážem sa preniesť aj cez ťažkú situáciu s úsmevom

Prvá vec, ktorú som po opustení operačnej sály urobil bolo, že som sa odfotil so všetkými mojimi kamarátmi, ktorí prišli do nemocnice so mnou a čakali na mňa počas operácie. Bol som vďační, že všetci šiesti z nich ostali a nikto neodišiel domov, aj keď už bolo skoro 5 hodín ráno. Potom sme sa išli spoločne najesť a až potom sme išli domov. Ja som bol ten, čo sa snažil celú situáciu zľahčiť, a najmä dievčatám som hovoril, že je všetko ok. (Úsmev ma prešiel, keď mi prestala zaberať lokálna anestéza a ja som nebol schopný ležať bez toho, aby ma to ukrutne nebolelo.)

Viem byť vďačný aj v ťažkých situáciách

Naozaj som bol a doteraz som vďačný za mnoho vecí. Za to, že ma ten chalan bodol do stehna a nie do brucha, chrbta alebo krku. To by urobilo celú situáciu podstatne vážnejšou a určite aj ohrozilo môj život. Taktiež som vďačný za to, že mi netrafil tepnu, ktorá by spôsobila masívne krvácanie. Ja som krvácal naozaj dosť – nohavice aj topánky som musel zahodiť – ale určite by to bolo podstatne horšie, ak by mi nôž trafil hlavnú tepnu prechádzajúcu nohou.

Bol som a stále som vďačný za to, že sa o mňa moji kamaráti postarali. Pomohli mi s prekladom pri komunikácii s doktormi, s ochrankou či generálnym manažérom daného klubu. Traja z nás sme v tú noc prespali u kamarátky, ktorá bývala najbližšie. Na druhý deň sa mi dievčatá postarali o rany. Keďže boli na zadnej strane stehna, tesne pod zadkom, nevidel som si na ne a nevedel si ich teda ošetriť sám. Doma mi zase s čistením a obväzovaním pomohli spolubývajúci. Štyria rôzni kamaráti mi priniesli jedlo. Keďže bývam na 4. poschodí starého domu, ktorý nemá výťah, ísť do obchodu bolo pre mňa najmä počas prvého týždňa nepredstaviteľné. Bol som rád, že som sa vyškriabal po schodoch na druhý deň po operácii.

Som vďačný za to, že sa manažér/majitelia klubu zachovali ako tak férovo a zaplatili za nemocnicu, lieky, taxík a dali mi aj niečo navyše. Samozrejme, viem, že to nerobili z dobrosrdečnosti, ale kvôli svojim vlastným záujmom, ale pokojne to mohli riešiť aj zastrašovaním či inými taktikami, ktoré by sa mi určite páčili menej. Dokonca aj samotný útočník sa mi cez klub ospravedlnil a ponúkol sa, že mi pomôže. Neviem ale, či je to naozaj pravda, pretože s ním som komunikovať odmietol a riešil to iba s klubom.

Myslieť pozitívne vždy pomáha

Keď som videl, koľko mi z nohy tečie krvi a ako sú všetci okolo mňa vystrašení, nebolo mi všetko jedno. Chcel som sa čím skôr dostať do nemocnice. Som si ale 100% istý, že som celý čas myslel pozitívne a vedel som, že to celé dopadne dobre.

Na operačnej sále som ležal dlho. Keďže som bol na bruchu, nevidel som pred sebou nič, iba bielu stenu. Mal by som teda dostatok času premýšľať. Viem jedno. Myslel som pozitívne. Vedel som, že operácia prebehne v poriadku. A myslel som na to, že na mňa vonku čakajú kamaráti. Keď som vyšiel z operačnej sály, ich výraz hovoril za všetko. Niekto z nich sa ma opýtal: „Čo teraz?“. A ja som odpovedal: „Teraz si všetci urobíme fotku“. Taktiež som im povedal, aby sa na fotke usmievali. Niektorí z nich to zvládli, no niektorí neboli schopní sa kvôli danej situácii usmiať. (Túto fotku som sa rozhodol v článku nezverejniť, ale ak ste moji kamoši na Facebooku alebo Instagrame, tak ste ju podľa všetkého už videli.)

Doma som taktiež myslel pozitívne. Občas som si trochu zanadával, keď ma noha pri pohybe zabolela, ale v zásade som stále myslel iba na to, kedy už konečne budem v poriadku a budem môcť ísť znova do posilňovne či von s priateľmi.

Premýšľať nad tým „čo keby“ nepomáha

Stačí, že by sa zmenila jedna z milióna drobností a daná situácia by sa nestala. Nemusel som súhlasiť s pozvaním na danú párty. Mohol som z klubu odísť skorej. Mohli sme tancovať na inom mieste. Kamarátka by ma nepožiadala, aby som si ju zobral na koňa. Ja by som nesúhlasil s jej požiadavkou. Milión vecí. Ale premýšľať nad tým nijako nepomôže. Plakať nad rozliatym mliekom nepomáha. Čo sa stalo, stalo sa. Preto som riešil v mojej hlave po celý čas iba budúcnosť. Iba to, kedy budem znova v poriadku.

Tento článok píšem presne týždeň po tom, čo sa tento incident odohral. Stále mám v nohe stehy a stále krívam. Práve som ale zišiel a vyšiel 66 schodov po prvý krát tak, že som našľapoval aj na pravú, aj na ľavú nohu. Veľmi sa z toho teším. Stále síce krívam a stále ma to bolí, ale viem, že rany sa mi postupne hoja a naozaj sa neviem dočkať toho, kedy budem opäť fit.

Záver

V živote každého z nás nastanú situácie, ktoré neočakávame, ktoré sa nám nepáčia alebo ktoré nám nedajbože ublížia. Čo je dôležité je to, ako na danú situáciu zareagujeme a ako sa s ňou vyrovnáme. Môžeme plakať a nadávať a ukazovať prstom, alebo sa s tým môžeme stotožniť a žiť život ďalej najlepšie, ako vieme. Ja som si vybral tú druhú možnosť a celý svojim srdcom verím, že som si vybral správne.

– Lubo Jurík, 7. november 2015, Taipei, Taiwan

A čo ty? Mal si niekedy nejaký úraz? Ako si sa s tým vyrovnal? Pomohlo nadávať a plakať, alebo bolo lepšie myslieť pozitívne a veriť v to, že sa čoskoro vyliečiš?

Doplnenie: 16. január 2017

V auguste 2016 – necelý rok po tomto incidente, v tom istom nočnom klube – ATT4FUN, niekto dobodal niekoho na smrť. Tu je o tom článok (v angličtine). Za posledného 2,5 roka sa tam teda stali 2 vraždy a jedno dobodanie. A to sú iba prípady, o ktorých vieme. Do podnikov v ATT4FUN už v živote nepôjdem, a vám odporúčam v prípade návštevy Taipei urobiť to isté.