O Aziatkách, ženách, znásilneniach a sebavedomí Kapitola z knihy Láska k Aziatkám

Čoskoro odchádzam do Thajska. V Taipei som po lete už tri mesiace, no spolu som tam strávil už celých dvanásť mesiacov. Posledných niekoľko týždňov vôbec nepoužívam Tinder, či OKCupid, a ani sa nijakým spôsobom nesnažím spoznať nové dievčatá. Stále mám však ďaleko od toho, aby som si mohol povedať, že som sám.

S Iris sa stretávam zhruba dvakrát v týždni. Ona by sa rada stretla aj každý deň, ale to nechcem. Stále mi píše, že jej chýbam, a posiela srdiečka. Na druhú stranu však dobre zvláda nielen to, že čoskoro odchádzam z krajiny, ale aj to, že som v kontakte s inými dievčatami. Raz mi dokonca povedala, že nie je citlivá. Že má problém cítiť nejaké emócie. Možno práve preto zvláda náš neoficiálny, otvorený vzťah tak dobre.

Prečo má stlmené emócie? Podľa všetkého za to môže jej detstvo. Jej rodičia sa rozišli ešte predtým, ako sa narodila. Doteraz sú spolu oficiálne v manželstve, ale nežijú spolu. Komunikujú, len keď musia. Iris bola vychovaná iba jej matkou a babkou, a mužský vzor v jej detstve chýbal. Jej prvý romantický vzťah s mužom skončil neuveriteľne zle – jej priateľ ju znásilnil. Ona to nikomu roky nepovedala, až sa nakoniec zdôverila terapeutke v škole, ktorá jej pomohla.

Keď mi Iris hovorila jej príbeh – ako sme sedeli pri malom jazierku v krásny slnečný deň – nechcelo sa mi tomu veriť. Iris je jedným z najpozitívnejších ľudí, akých som kedy stretol. Neustále sa usmieva, vždy myslí pozitívne a miluje život. A čo ma prekvapuje zo všetkého najviac, miluje sex.

Kvalita nášho života sa neodvíja od toho, čo sa nám udeje, ale od toho, ako sa k tomu postavíme. Iris mohla nenávidieť sex a mužov celý svoj život. Ona však zobrala svoj život do svojich rúk. Nielenže nemá problém so svojím telom a svojou sexualitou, ale taktiež miluje svoju prácu a život všeobecne.

Bohužiaľ, Iris nebola jediná žena, ktorá sa mi zdôverila s tým, že bola v minulosti znásilnená. Sophiu – devätnásťročné dievča z Taipei, znásilnil jej vtedajší priateľ z Francúzska. Ona mala osemnásť, on bol o rok mladší alebo starší – už si nepamätám. Sophia bola v tej dobe panna, no s jej priateľom sa rozhodli, že nastal ten pravý čas. Sophia však bola nervózna a jej priateľ nebol schopný ho do nej vsunúť. Po chvíli skúšania začal byť frustrovaný, povedal jej, nech sa otočí, a urobil jej to do zadku. Pritom sa jej na nič neopýtal. Ona to vraj nechcela, ale nechala ho.

Aj toto je znásilnenie. Ty ako chlap musíš stopercentne vedieť, že na pohlavný styk máš povolenie. To, že ona je ticho a nič nepovie, automaticky neznamená jej súhlas. Môže sa napríklad báť. Ženy si často povedia: „To bude okej“, „To pretrpím“, „Na to zabudnem“. Nie, nebude to okej. Nie, nie je to okej.

Aj Nancy z Malajzie mi raz v posteli vyrozprávala jej príbeh. Mala priateľa z Ameriky, s ktorým boli spolu už vyše dva roky. V jeden večer sa pohádali. Ak by ste poznali Nancy, vedeli by ste, že je tou najmenej konfliktnou osobou. Vraj sa s jej priateľom nikdy predtým nehádala a toto bolo prvýkrát, kedy vybuchla a tiež mu povedala svoje. To jej vtedajšieho partnera rozzúrilo natoľko, že ju chytil pod krk, pritlačil o stenu, zdvihol (Nancy má tak štyridsaťpäť kíl) a prisunul rozpálenú žehličku tak blízko k jej tvári, že horúčavu z nej cítila na svojej pokožke.

Šialený príbeh však ešte nie je u konca. Ako sa upokojil, jej priateľ začal od nej žiadať sex. Vraj na udobrenie sa. Samozrejme po tom, čo sa práve odohralo, pohlavný styk s ním bol tou poslednou vecou, po ktorej v tej chvíli Nancy túžila. Jej priateľ však na ňu tlačil a ona sa mu nakoniec poddala. Počas toho, ako sa jej priateľ na nej odbavoval, vraj bola duchom neprítomná a „iba tam tak ležala“.

Moja kolegyňa z reštaurácie, v ktorej som pracoval ešte keď som bol v Austrálii, sa nám raz tiež po niekoľkých pohárikoch v bare zdôverila. Mala ešte len sedemnásť, keď ju niekoľko jej „kamarátov” autom odviezlo ďaleko za mesto, niekam do lesa, kde ju znásilnili. Všetci traja. Ona to nikomu nenahlásila, pretože sa hanbila.

Je až neuveriteľné, koľko prípadov znásilnení sa nikdy nezistí, či nevyšetrí. Podobné prípady sa stávajú podstatne častejšie, ako si všetci myslíme. Tie dievčatá sú však zahanbené. Akoby byť znásilnená bola hanba. Preto sa snažia to utajiť – aby sa to nikto nedozvedel.

Druhý dôvod je ten, že si dievčatá často nahovárajú, že za to, čo sa im prihodilo, môžu vlastne ony samé.

„Ak by som sa neobliekla vyzývavo, nestalo by sa to.“

„Ak by som s ním neflirtovala, nestalo by sa to.“

„Ak by som nešla s ním, nestalo by sa to.“

Všetko sú to chybné argumenty, no v ťažkosti situácie – keď sa dievča musí rozhodnúť, čo urobiť, často sa práve z týchto dôvodov rozhodne neurobiť vôbec nič.

Ženy odmalička učíme, že trpieť je normálne, a že za svoje telo sa musia hanbiť. Ženy trpia počas menštruácie každý jeden mesiac. A samotná menštruácia je stále v spoločnosti obrovským tabu. „Je divná. A špinavá.“ A tak sa mnohé ženy podvedome cítia špinavé a nepochopené.

Predovšetkým deti sú veľmi citlivé na všetko, čo im povieme. A čo hovoria matky svojim dcéram? „Áno, viem, že to bolí. To je normálne.“ A tak z dievčat vyrastajú ženy, ktoré si myslia, že cítiť bolesť – rozumej trpieť – je normálne. Keď teda nastane nejaká situácia, kedy trpia – napríklad pri znásilnení – ženám ich vnútorný hlas hovorí, že to je okej. Že trpieť je normálne. Že to – rovnako ako menštruačné bolesti – časom prejde.

Verím, že práve kvôli tomu má mnoho žien problémy so svojou vlastnou sexualitou. Pred chlapom sa hanbia. Odmietajú orálny sex. Nevedia sa uvoľniť a dosiahnuť orgazmus. A to všetko iba preto, že sa hanbia za svoje vlastné telo a svoju sexualitu.

♦

Moja dobrá kamarátka Natália ma pozvala ako hosťa na hodiny angličtiny, ktorú vyučuje na súkromnej taiwanskej univerzite v mestečku Linkou neďaleko Taipei. S radosťou som pozvanie prijal a strávil na jej škole celý deň. Štyri hodiny sme sa zhovárali so spolu osemdesiat študentmi vo veku osemnásť a devätnásť rokov. Témou bolo blogovanie – keďže ja sám som bloger – no ich otázky sa týkali aj cestovania, života v Ázii a na Slovensku, vzťahov, no taktiež myslenia a každodenného života. Niektoré ich otázky zneli depresívne. Mnohí tínedžeri na Taiwane majú totiž problém zaradiť sa do spoločnosti. Hovorili o beznádeji, osude, o tom byť odlišný, či vyčlenený zo spoločnosti.

Študentský život na Taiwane nie je jednoduchý. Štúdium je časovo náročné, no aj po škole má mnoho študentov ďalšie krúžky, či hodiny večerného doučovania. Tí, čo nie sú v škole alebo na doučovaní, študujú spoločne po kaviarňach. Každý večer sú kaviarne plné študentov stredných škôl, ktorí sedia nad knihami. Študenti sú aktívne vedení k tomu, aby sa nezaujímali o druhé pohlavie – pretože „láska môže negatívne ovplyvniť ich štúdium”.

Keď deti nie sú v škole alebo na krúžku, ich rodičia často chcú, aby boli doma. Doma je bezpečne. Vonku je džungla. A tak je normálne, že na Taiwane spoznávam dospelé ženy, ktoré nemali žiadne detstvo – iba škola, hodiny klavíra a domov. Nikdy sa nenaučili plávať. Nikdy neliezli po stromoch. A často ani nezažili žiadny vzťah.

Na Taiwane som stretol ženy, ktoré boli panny vo svojich dvadsiatich štyroch, dvadsiatich siedmich, či dokonca tridsatich dvoch rokoch. Nemali kedy randiť, pretože neustále študovali. A čím staršie sú, tým viac si uvedomujú, že o chlapoch a vzťahoch nič nevedia, a tak čakajú na toho správneho chlapa, ktorého nikde nevedia nájsť – a podľa všetkého ani nikdy nenájdu.

Potom na Taiwane existuje opačný extrém – ženy, ktoré berú sex ako rebelstvo. Rebelujú voči systému, ktorý nefunguje. Systému, ktorý im hovorí, čo majú robiť a ako sa správať. Ony to nechcú. Chcú mať pocit, že majú všetko pod kontrolou. Že si môžu robiť čokoľvek chcú. A tak pijú, fajčia, chodia na párty a spia kade-tade.

Práve vďaka týmto „rebelkám“ sa o Taiwane hovorí ako o raji pre bielych mužov. Choď do baru, či klubu, usmej sa a ženy pôjdu po tebe samé. Ak chceš iba sex a nič iné, je to pre teba ideálne. Mne ale ide nielen o telo, ale aj o myseľ, a tak som baliť ženy do baru na Taiwane nešiel za dvanásť mesiacov ani raz.

 

Kapitola z knihy Láska k Aziatkám
© Lubo Jurík 2017, ISBN 978-80-972724-4-9, Všetky práva vyhradené.

Zaujala ťa táto kapitola z knihy Láska k Aziatkám?

Prečítaj si celú knihu, kde sa toho dozvieš o modernej ázijskej kultúre omnoho, omnoho viac. Klikaj na obrázok nižšie.