Nie som šťastný. Už nejakú dobu. Nemám energiu. Nič sa mi nechce. Nič ma nebaví. Na každú aktivitu si vymyslím výhovorku, len aby som nemusel nič robiť. Celé sa to dá zhrnúť jedným slovom: depresia.
A dôvod? Žijem tam, kde viem, že nechcem byť. Nie preto, že nemám na výber. Človek má vždy na výber. Ale preto, že som sa tak sám rozhodol. Nie pre seba, ale pre ňu. Pre moju životnú partnerku, ktorú nesmierne milujem.
Trvalý pobyt
Moja manželka pochádza z Vietnamu. Spoznali sme sa v roku 2019 a ešte v tom roku sme sa zasnúbili. V rokoch 2020 a 2021 sme za obrovského úsilia a trápenia vybavili všetky papiere na to, aby sme sa mohli presťahovať na Slovensko. Manželka vtedy dostala na Slovensku trvalý pobyt na 5 rokov. Až po štyroch rokoch trvalého pobytu sa dá požiadať o trvalý pobyt na neobmedzenú dobu, ktorý je na celý život.
Po 2,5 roku na Slovensku sme na nejaký čas išli späť za rodinou do Vietnamu a strávili nejaký čas aj cestovaním po Juhovýchodnej Ázii. Na jar 2025 sme sa vrátili späť na Slovensko. Už totiž prešli štyri roky a mohli sme podať žiadosť o trvalý pobyt na neobmedzenú dobu. Prišli sme však na to, že na Slovensku úrady stále viac nefungujú ako fungujú a tak sa nám podarilo podať žiadosť až o pol roka neskôr – na jeseň 2025. Aj to len čiastočne, pretože oficiálny online formulár, ktorým sa žiadosť podáva, neumožňoval k žiadosti vložiť prílohy. Tak teraz čakáme, kedy sa nám z cudzineckej polície ozvú, že im máme potrebné dokumenty poslať. Predpokladám, že až potom začne plynúť 90-dňová doba na to, aby nám dali rozhodnutie. Niektorí cudzinci pritom vraj čakali aj pol roka. Celý tento proces je nesmierne frustrujúci.
Pochmúrne počasie
Druhým dôvodom pre moju nespokojnosť, a možno ešte väčším, je slovenská jeseň a blížiaca sa zima. Neznášam ju. Tá pochmúrna tma. Tá zima a vlhko. Ten vietor a dážď. Ach. Nechcem tu byť, ale musím, pre lepšiu budúcnosť mojej manželky. Radšej by som bol niekde v Juhovýchodnej Ázii. Už sa mi o tom aj sníva (naozaj). Asi aj preto som sa rozhodol, že zo Slovenska odídem, často práce na konci leta, či na jeseň. Nie vždy som odišiel hneď vtedy, niekedy až začiatkom nového roka, no to rozhodnutie padlo skoro vždy vtedy, keď sa na jeseň začalo kaziť počasie.
Životné prostredie a spoločnosť
Odkedy som strávil 3 roky v Austrálii, doma na Slovensku sa necítim ako doma. Je mi bližšie žiť v zahraničí. Hovoriť po anglicky. Stretávať sa a kamarátiť s ľuďmi z rôznych častí sveta. No hlavne, ľudia, ktorí žijú v zahraničí, majú iné zmýšľanie. Sú viac otvorení. Menej ufrflaní. Viac priateľskí. Keď som na Slovensku, toto všetko mi nesmierne chýba.
Odkedy som v roku 2009 odišiel študovať do Austrálie a v roku 2014 odišiel na moju prvú digitálno-nomádsku cestu do Ázie, na Slovensko som sa vrátil mnohokrát. Raz preto, že môjmu bratovi a jeho priateľke sa narodilo ich prvé dieťa. O rok na to som sa na krátko vrátil len kvôli ich svadbe. Raz preto, že som bol z cestovania unavený a chorľavý. A naposledy preto, že mi jednoducho chýbala moja rodina. No vždy, každý jeden krát, som po určitej dobe cítil obrovskú túžbu opäť odísť. A vždy som tak aj urobil. Teraz nemôžem, minimálne nie so svojou manželkou.
Stojí to za to?
Pýtam sa sám seba, či to všetko stojí za to. Ak by som bol úplný sebec a rozhodoval sa len podľa seba, už dávno by som bol v Ázii, alebo možno v Strednej Amerike. Ale prišiel by som o svoju manželku, životnú partnerku a úžasnú ľudskú bytosť. Mal som obrovské šťastie, že som ju jedného dňa stretol v lokálnej posilňovni vo Vietname, a že sme obaja v tom momente boli pripravení na vzťah. Nebolo to ľahké a mali sme svoje problémy, ako každý intímny vzťah. Čím sme však spolu dlhšie, tým je náš vzťah hlbší, pevnejší. Nezahodím to len preto, aby som bol niekde v teple.
– Lubo Jurík, 16.10.2025 v Bratislave
Najnovšie komentáre