Povedala mi to ona. Tá, čo ma pozná úplne najlepšie zo všetkých. Možno okrem mojej matky, ale ani to si nie som úplne istý.
Vraj som divný. A keďže ona ma pozná úplne najlepšie, tak to tak aj musí byť. Nie že by to vadilo jej, ona si už za ten čas zvykla. Ale vraj to vadí iným. Ľuďom z mojej bezprostrednej blízkosti. Ľuďom, s ktorými sa stretnem. A hlavne tým novým, ktorí ma ešte nepoznajú.
Vraj to budem mať v Kórei ťažké. Pretože som divný, kamarátov si tak ľahko nenájdem.
Čo to ale byť divný presne znamená?
Byť divný znamená byť priateľský k ľuďom, ktorých nepoznáš
Som divný, pretože som k ľuďom priateľský hneď ako ich stretnem. Ešte nie sme kamaráti. Úprimne, často si ešte ani dobre nepamätám ich meno, ale správam sa k nim, akoby som ich poznal už dlho. Som k nim milý a dôverujem im. A to niektorí z nich občas využijú. A preto je to vraj zlé.
Byť divný znamená nevedomky uraziť iných
Stretnem nového človeka. Rozprávame sa, bavíme a všetko je ok. A potom poviem niečo, čo si daný človek vysvetlí úplne inak, ako to ja myslím. Jednoducho niečo zoberie osobne. Vraj to robím často a preto ma ľudia nemajú radi.
V poriadku, možno niekedy poviem niečo, čo ma ďaleko väčší dosah, ako si sám uvedomujem vtedy, keď to poviem. Mal by som si na to dávať väčší pozor. To ale neznamená, že ma ľudia hneď odpíšu a nikdy so mnou už neprehovoria ani slovo.
Každý človek je iný a každý má iné obavy a je citlivý na niečo úplne iné. Čo jednému človeku absolútne neprekáža môže iného nehorázne nahnevať. A ako máš vedieť, že daná vec nahnevá práve toho či oného, keď si ho práve iba stretol a nevieš o ňom skoro nič? Znamená to, že nemáme povedať úplne nič, ak si nie sme istí, že to toho druhého nenahnevá či neurazí? Že máme byť populisti? Že nikdy nemôžeme viesť zmysluplnú konverzáciu? Určite nie.
Ak si všimnem, že reakcia daného človeka nie je taká ako som čakal a že napríklad vtip zoberie osobne, tak sa snažím vysvetliť, ako som to myslel. Alebo sa jednoducho ospravedlním a poviem, že som to nemyslel tak, ako to daný človek pochopil. Verím, že to každý normálny človek, ktorý má rád sám seba a neberie všetko osobne, dokáže pochopiť.
Byť divný znamená nevedieť čítať ľudí
Vraj neviem vyčítať úmysly ľudí. Možno je to pravda, ale naozaj netuším, či to niekto dokáže lepšie ako ostatní. Možno ženy, ktoré majú cit pre intuíciu vyvinutejší omnoho viac ako muži?
Netuším. A moc ma to nehnevá. Ako som už raz písal, iba preto, že ma niekto raz v živote oklamal, neznamená, že už nikdy nikomu nebudem veriť. Viem, že dobrí ľudia sú okrádaní a podvádzaní viac ako iní, ale ja budem radšej dobrým človekom, ktorého občas niekto podvedie a budem žiť spokojný a šťastný život, ako by som mal byť neustále v strehu a neveriacky sa pozerať na ľudí a na ich úmysly. Verím v karmu a v to, že tí, čo klamú a podvádzajú, skôr či neskôr taktiež skončia podvedení a oklamaní.
Samozrejme, že ak ide o biznis a/alebo veľké peniaze, treba byť vždy ostražitý. Ale ak sa jedná o osobný život a to, či to niekto so mnou myslí úprimne alebo nie, to až tak neriešim. Keď sa niekto časom ukáže, tak to pochopím a zmením svoje správanie, ale nemienim číhať a kontrolovať ľudí okolo mňa.
Byť divný znamená obliekať sa inak ako ostatní
Áno, chcem vyzerať dobre. Áno, chcem sa páčiť ostatným. Ale neurobím preto všetko. Oblečiem si to, čo sa mi páči. A keď sa to zdá iným divné alebo nezvyčajné, je to ich problém. Ľudia by sa mali navzájom rešpektovať a nie iba neustále porovnávať a súdiť.
Menšiu výnimku tvorí cestovanie. Keď sa nachádzam v cudzej krajine, snažím sa aspoň trochu priblížiť štýlu obliekania, aké v danej krajine prevláda. Ale nie vždy a nie za úplne každých okolností. Stále som to ja, aj keď som práve v inej krajine – a to je to najdôležitejšie.
Byť divný znamená usmievať sa keď sa iní neusmievajú
Neuveriteľne si užívam prechádzky po meste v zahraničí. Či to boli veľkomestské ulice Sydney v Austrálií, malé uličky starého mesta Chiang Mai v Thajsku alebo sú to teraz neónmi vysvietené ulice Busanu v Južnej Kórei. Vždy keď kráčam mestom, pozerám sa na ľudí okolo a usmievam sa. Čím viac sú ľudia mrzutí a bez emócie či života v ich tvári, tým viac sa prirodzene usmievam. Pretože ja som na rozdiel od nich šťastný. Aj vtedy, keď kráčam po meste. Aj vtedy, keď prší. A keď sa niekto z nich usmeje naspäť, som ešte šťastnejší.
Neporovnávam sa s nimi. Nehovorím si, že som lepší alebo som toho dokázal viac ako oni. Ale viem, v danom momente je môj život svetlejší ako ten ich – nech je ich dôvod hocijaký. Možno im môj úsmev pomôže a aspoň trochu vylepší ich deň. A možno si povedia, že som divný, pretože sa usmievam na ľudí na ulici. To prvé im náladu zlepší, to druhé nie. Ale rozhodnutie, ktoré z nich si vyberú, je iba na nich.
Záver
Ona mi nevyčítala, že som taký, aký som. Chcela mi pomôcť. Iba do daného problému šťuchla a ja som ju dotlačil do toho, aby mi povedala viac. A ona to urobila.
Ten deň bol hrozný. Cítil som sa naozaj na dne. Nevedel som sa stotožniť s tým, že fakt, že som k ľuďom priateľský, ich môže odo mňa odháňať. Myslel som, že byť priateľský je dobré. Bol som v tom, že nemám problém nájsť si nových priateľov. Bol som v tom, že ma ľudia majú radi. Tento rozhovor ale všetko zatemnil a cítil som sa na dne.
Večer som nevedel zaspať a na druhý deň som sa nevedel sústrediť na prácu. Nevedel som, ako tento môj problém vyriešiť. Vedel som, že som za posledné roky prešiel výraznou zmenou svojej osobnosti a verím že k lepšiemu. Netušil som ale, že som stále ešte tak ďaleko.
A potom mi to došlo.
To, čo mi bolo povedané, je názor jedného človeka. To, že má ten človek dobre pozná ešte neznamená, že jeho rady sú tie jediné správne.
Názor druhého človeka na teba nie je odrazom teba ale jeho. Nie je odrazom tvojich hodnôt, ale tých jeho.
Uvedomil som si, že to, čo mi radila, je presný opak toho, čo chcem robiť a za čím si stojím. Chcem byť milý k ľuďom. Chcem im pomáhať aj za cenu, že nič nedostanem naspať. Stojí mi to za to. A stojí to čierne na bielom aj v mojom manifeste. Už viac ako rok.
Chcem sa zlepšovať a rásť ako osobnosť, ale nechcem byť chodiacim robotom bez emócií. Nechcem sa páčiť každému za každú cenu.
Som divný… a som na to hrdý.
P.S.: Rozhovor, ktorý v článku spomínam, sa udial keď som bol v Busane asi iba 2. týždeň. Teraz som tu už 6 týždňov a mám tu kopec kamarátov – ako mnohí z vás už určite videli aj z mojich fotiek na Facebooku. Áno, byť sám sebou sa oplatí.
—
Lubo Jurík,
18. augusta 2014
V rýchlovlaku KTX cestou z Busanu do Seoulu
