Počas môjho letného pobytu na Slovensku som bol pozvaný prednášať na jedno z podujatí STOPA, ktoré sa konajú pravidelne v meste Sereď. Bola to moja prvá „cestovateľská“ prednáška, a jej tému som si mohol vybrať sám. Spoločne s organizátorom a mojím bývalým spolužiakom zo strednej školy, Lukášom Klčom, sme sa nakoniec rozhodli, že budem hovoriť o živote v troch krajinách: Thajsku, Južnej Kórei a Taiwane.
Ľuďom sa (podľa všetkého) páčilo
Prednáška mala mať pôvodne hodinu, no nakoniec trvala vrátane otázok hodiny dve, čo bolo skvelé, nakoľko to značilo veľký záujem tých, ktorí prišli. Ľudia mali mnoho otázok a na konci akoby ani nechceli odísť, čo ma nesmierne tešilo. Na druhú stranu ma trochu mrzí, že sa mi nepodarilo porozprávať sa so všetkými z nich. Možno nabudúce.
(Ak si na danej prednáške bol a mal si nejakú otázku alebo si sa chcel porozprávať, no nevyšlo to, pokojne mi napíš email na lubo@samsebepan.sk. Budem iba rád.)
Prišiel aj zástupca primátora mesta Sereď
Na prednášku prišiel aj zástupca primátora mesta Sereď, ktorý taktiež rád cestuje (nedávno navštívil aj Thajsko) a bol zvedavý na moju prednášku. Dokonca mi priniesol aj darčeky od spoločností Sedita a Hubert, ktoré sídlia v meste Sereď, čo bolo od neho veľmi milé. Po prednáške mi dal aj veľmi hodnotný feedback k môjmu prejavu, čo som taktiež ocenil.
Čo som sa vďaka tejto prednáške naučil
Trému pred verejným vystupovaním budeš mať vždy, ale to je v poriadku
Bola to moja iba druhá verejná prednáška. Tá prvá sa odohrala iba 2 týždne predtým, na Festivale Digitálnych Nomádov, ktorý som organizoval. Ukážku danej prednášky môžeš vidieť na webe festivalnomadov.sk. Na Festivale Digitálnych Nomádov som prednášal o technickej téme (Ako vytvoriť predajnú stránku, ktorá predá čokoľvek), takže som nemal príliš veľa miesta na improvizáciu. Na rozdiel od toho, na prednáške v Seredi som prednášal o niečom, čo mi je veľmi blízke a o čom viem rozprávať hodiny a hodiny. Aj napriek tomu som však zostal nervózny, keď som videl, ako postupne ľudia prichádzali a sadali si na stoličky.
Áno, mal som trému. Možno si to aj niektorí na začiatku mojej prednášky všimli. Každopádne, nedovolil som svojim vnútorným pocitom, aby ma zastavili. Išiel som na pódium a dal som zo seba to najlepšie, čo som v tom momente vedel. Samozrejme, tréma postupne úplne upadla a na konci prednášky som si to na plno užíval, a pokojne by som tam stál a rozprával sa s ľuďmi aj ďalšie dve hodiny.
Keď sa niečo pokazí, zachovaj si chladnú hlavu
Možno po 10 minútach mojej prednášky mi zabehlo. Mal som sucho v ústach a zle som prehltol, a začal som sa dusiť a nevedel sa nadýchnuť. Nie práve ideálna situácia, keď sa na teba pozerá vyše 40 ľudí. Chcel som niečo povedať, ospravedlniť sa, že mi zabehlo, ale nebol som schopný zo seba vydať ani hlásku. A tak som tam stál a snažil sa vyčistiť si hlas, aby som mohol opäť pokračovať. Trvalo to možno až minútu, čo je skutočne dlhá doba.
Mohol som dopustiť, aby ma to rozhodilo. „Veď som sa totálne strápnil.“ Ale ja som sa iba jedným slovom ospravedlnil a pokračoval v prednáške, akoby sa ani nič nestalo. Netuším, ako to zobrali ľudia. Nikto mi o tom momente po prednáške nič nepovedal. Verím však tomu, že ľudia na to ihneď zabudli a jednoducho počúvali ďalej.
Daj si pozor na svoje časté slovíčka
Ani neviem, či by som vám to mal hovoriť, lebo vám to podľa všetkého pokazí zážitok z celej mojej prednášky. Ale ja chcem pomôcť ľuďom, ktorí možno robia podobnú chybu, a preto tak urobím.
Každý z nás má nejaké frázy alebo slovíčka, ktoré používa v hovorenej reči až príliš často. Keď s niekým vedieš dialóg, až tak veľmi to neprekáža, ale keď máš niekoho počúvať 60 či 120 minút, a takéto slovíčko si všimneš, začne ti to nesmierne liezť na nervy. Každý z vás to určite pozná zo školských čias, kedy niektorí učitelia používali nejaké slovo až príliš často, často krát aj v skoro každej druhej vete.
V minulosti som často používal slovo „proste“, či v písanej alebo ústnej forme. Ale slovo „proste“ je nespisovné, a tak som začal namiesto neho používať slovo „jednoducho“.
Čo som si ale uvedomil až po tejto prednáške bolo, že vo svojom ústnom prejave neustále používam slovo „vlastne“, ktoré je úplne zbytočným slovom, ktoré nepridáva danej vete žiadny hodnotu. Jediné, na čo dané slovo slúži, je získať mi čas na to, aby som si pretriedil myšlienky a pokračoval v tom, čo chcem povedať. Čo je ďaleko lepšie ako povedať slovo „vlastne“, je nepovedať nič. Jednoducho urobiť tichú pauzu. Toto je niečo, na čo si musím dávať pozor, začať si to všímať a postupne to z môjho ústneho prejavu úplne eliminovať.
Druhým podobným slovom je slovo „takže“, ktoré niekedy na konci natiahnem („takžéé“) – opäť preto, aby som získal viac času premyslieť si, čo poviem ďalej.
Lubo Jurík: Život digitálneho nomáda v ďalekej Ázii, 19.7.2016, STOPA 7, Sereď
Poznámka k videu: Na začiatku ma Lukáš uvádza, ale keďže nemal mikrofón, nie je ho na videu dobre počuť. Pokojne teda môžete video posunúť na cca 25. sekundu. Taktiež, obraz nie je úplne najlepšej kvality, ale zvuk je vďaka mikrofónu dobrý, tak verím, že sa vám bude dobre aspoň počúvať.
https://vimeo.com/177676812#t=25s
Záver
Som nesmierne vďačný za to, že som dostal pozvanie v Seredi prenášať, a za to, že na moju prednášku prišlo mnoho ľudí, ktorí, verím, odišli spokojní. Uvedomil som si, že prednášať ma nesmierne baví, a rád by som tak robil častejšie. Uvidíme, aké možnosti sa mi naskytnú, keď opäť prídem domov na Slovensko – aj keď nateraz vôbec netuším, kedy sa tak stane.
Máš k prednáške nejakú otázku alebo pripomienku? Máš pre mňa nejaký konštruktívny feedback? Vyjadri sa do diskusie nižšie. Budem sa tešiť.
– Lubo Jurík, 28. augusta 2016, v Taipei v Taiwane
Fotky a videozáznam: Lukáš Klčo, Foto-Video štúdio Klčo
